A

B

(1.3.1903 Fridman – 15.12.1962 Holumnica) Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiách na gymnáziách v Podolínci a Levoči. Teologické vzdelanie nadobudol v Spišskej Kapitule a za kňaza bol vysvätený 29. júna 1925. Následne kaplánoval v Spišských Vlachoch i Tvrdošíne a krátky čas bol správcom v Zázrivej a Liptovskej Tepličke. V roku 1930 sa stal farárom v Zákamennom, kde sa okrem duchovných aktivít zapájal aj do spoločenského života. Bol predsedom spolku Červeného kríža, priekopníkom Spolku chovateľov poštových holubov i zakladateľom Združenia katolíckej mládeže, včelárskeho spolku a Matice slovenskej. Z jeho iniciatívy sa tu podarilo vybudovať novú modernú školskú budovu. V máji 1946 odišiel po 15-ročnom pôsobení do Holumnice, kde pôsobil až do svojej smrti 15. decembra 1962. Pochovaný je spoločne s oboma rodičmi pri miestnom kostole. (mm-m)
(1924 Pekelník)
(23.10.1826 Podvlk – 6.3.1896 Podvlk) Kňažskú vysviacku prijal 8. augusta 1852. Kaplánoval v Zázrivej, 1854 v Ústí, potom vo Veličnej, 1856 v Rabči, 1858 bol administrátor a 1861 farár v Podvlku, kde zomrel a je aj pochovaný. (mm-m)
(3.10.1894 Vyšné Lapše – 4.8.1949 Ražňany)
(31.7.1858 Podvlk – 11.5.1918 Dolná Lipnica) Jozef Bonk patril medzi popredné osobnosti duchovného a slovenského národného života na hornej Orave na prelome 19. a 20. storočia. Narodil sa 31. júla 1858 v Podvlku a po absolvovaní základného vzdelania sa rozhodol pre kňazské povolanie.  Za rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený v Spišskej Kapitule 24. júna 1881. Svoje prvé roky duchovnej činnosti absolvoval ako kaplán v Sedliackej Dubovej, Lokci a Rabči. V roku 1889 sa stal kňazom v Dolnej Lipnici, kde účinkoval nasledujúcich 29 rokov. Podľa dobových dokumentov bol vynikajúcim kazateľom i slovenským vlastencom. Aj vďaka nemu 600 voličov hlasovalo vo voľbách do uhorského snemu v roku 1906 za slovenského poslanca Ferka Skyčáka. Jeho pričinením sa taktiež množstvo Slovákov z hornej Oravy stalo členmi Spolku svätého Vojtecha a práve za jeho pôsobenia prichádzali knižné podiely a kalendáre na hornú Oravu v plných debnách. Zomrel náhle 9. mája 1918 v Dolnej Lipnici, kde je aj pochovaný. Národné noviny o ňom v nekrológu napísali: „Rudoľub, cenný človek, srdcom a povolaním otec, navždy zavrel oči. Onemel výrečný jazyk. Pominul sa silný, mohutný kňaz. Orava má pekný počet vyberaných kazateľov, ale Bonkovi sa nevyrovná ani jeden. Bol obrom práce." (mm-m)
(11.11.1713 Podvlk – 19.4.1785 Odorín) Štefan Bošák, s ktorého menom sa v literatúre stretávame aj v obmenách Bossanyi, Bossáni, či Bossák, bol náboženským spisovateľom, slovenským kazateľom a významným učencom 18. storočia. Narodil sa 11. novembra 1713 v Podvlku. Ako osemnásťročný vstúpil v roku 1731 do rehole konventuálnych františkánov – minoritov a prijal meno Serafín. Za kňaza bol vysvätený v roku 1737 a neskôr získal aj doktorát z filozofie a teológie. Po ukončení štúdií bol menovaný za magistra noviciátu v Nyírbátore, kde pre najmladších spolubratov prednášal filozofiu a morálnu teológiu. V nasledujúcom období pracoval v pastorácii pri rôznych kláštoroch svojej rehoľnej provincie. Postupne sa stával známym pre svoje kázne a exercície. S najväčšou pravdepodobnosťou plnil aj funkciu lektora v študijnom dome v Prešove. Vyznamenal sa však predovšetkým ako ľudový misionár, ako skromný rehoľník, ktorý preputoval hornaté územia východného a severného Slovenska za ľuďmi, ktorí ho potrebovali, ktorým hlásal Božie Slovo. Putoval, aby učil, slúžil, naprával, utešoval a liečil. Hlavné obdobie života pátra Serafína, teda obdobie od roku 1747 do roku 1777, je späté s kláštorom v Levoči. Tu prichádzal po dlhom putovaní odpočinúť si, pripravoval sa na svoje misijné výpravy a redigoval svoje knižky. Osobitnú časť aktivít pátra Serafína predstavovalo písanie, ktoré bolo doplnením a dôležitou pomocou v jeho misijnom diele. Svoju prvú knihu vydal v roku 1740, pričom išlo o krátky katechizmus napísaný v niekdajšej slovenčine. Do svojej smrti pripravil ešte mnoho kníh v materinskom jazyku ako aj v latinčine. Ich obsah tvorili predovšetkým kázne. Ďalej to boli náboženské spisy rôzneho druhu, ktoré slúžili pre rozvoj ľudovej nábožnosti ako napríklad Hwezdičký Katolícke (Košice, 1766), či Zornička Katolicka (Levoča, 1778) alebo spevníky ako Písničký Pobožne a Missyonárske (Košice, 1766). Vynikal tiež v prírodných vedách, najmä v astronómii a geometrii a medzi jeho knižkami sa nájdu aj spisy z týchto oblastí. Jasným jazykom podaný obsah doplňoval vlastnoručným ilustráciami. Dielo aké nám zanechal ho zaraďuje k významným vzdelancom svojej doby na Slovensku. Jeho spisy sa celé desaťročia tešili obľúbenosťou medzi veriacimi i úctou u duchovenstva a sú cennou súčasťou slovenskej náboženskej literatúry, ktorá sa v tom čase ešte len rodila a sám ich autor sa javí ako predchodca bernolákovej doby. Tridsať rokov misijných výprav pátra Serafína ukončila v roku 1777 choroba. Utiahol sa do Odorína na Spiši, kde vypomáhal vo farnosti a pripravoval do tlače ďalšie svoje kázne. Tam aj zomrel, dňa 19. apríla 1785, vo veku sedemdesiatdva rokov. Jeho telo spočíva v rehoľnej hrobke v Spišskom Štvrtku. (mm-m) Viac o živote a diele pátra Štefana Bošáka sa dozviete v publikácii: https://tsp.org.pl/produkt/pater-stefan-serafin-bosak-ludovy-misionar-z-podvlku/
(16.2.1841 Fridman – 3.1.1906 Čimhová)
(15.10.1904 Vyšné Lapše – 21.6.1990 Vyšné Lapše) Augustín Bryja sa narodil 15. októbra 1904 vo Vyšných Lapšoch, kde prežil celý svoj život, pričom sa významne zaslúžil o rozvoj miestnej kultúry a slovenského národného hnutia. Bol zakladajúcim členom krajanského hnutia, podpredsedom Spolku Slovákov v Poľsku (1961-1963), zaslúžilým krajanským aktivistom a neúnavným propagátorom Života. Významne sa zaslúžil o rozvoj krajanského folklórneho hnutia na Spiši. Založil a viedol folklórny súbor a divadelný krúžok pri Miestnej skupine Spolku Slovákov v Poľsku vo Vyšných Lapšoch. Vďaka jeho obetavej práci získal mnohé ocenenia doma i na Slovensku. Bol iniciátorom výstavby klubovne v rodisku, slovenského vyučovania na školách, podieľal sa na organizovaní recitačných súťaží a ďalších podujatí. (mm-m)
(4.11.1906 Dolná Lipnica – 1.6.1978 Bratislava) Šarlota Buganová-Alexyová bola slovenskou poetkou, publicistkou, výtvarníčkou i predstaviteľkou feministického hnutia na Slovensku. Narodila sa 4. novembra 1906 v Hornej Lipnici. Ľudovú školu vychodila v Námestove, meštiansku dievčenskú školu v Ružomberku a Trstenej a gymnázium v Košiciach. Už ako 9-ročná žiačka napísala, nacvičila a uviedla detskú divadelnú hru Meniny starej mamy, za ktorú získala uznanie od básnika Ignáca Grebáča-Orlova. Vyššie vzdelanie nadobudla na Univerzite Komenského v Bratislave, Karlovej univerzite v Prahe, ako aj na parížskej Sorbone, kde získala štipendium na študijný pobyt. Od dvadsiatych rokov 20. storočia publikovala, najmä v Slovenských pohľadoch a Živene. Prispievala aj do ďalších slovenských časopisov a novín, napríklad do Vatry, Rozvoja, Slováka, Slovenskej pravdy, Slovenskej krajiny, či Slovenského národa, kde okrem iného propagovala feministické hnutie. Písala senzitívnu poéziu plnú prírodnej, ľúbostnej a etickej lyriky, ale tiež publicistické články, či hudobné a divadelné kritiky. Literárne sa odmlčala v polovici tridsiatych rokov, ale poézii ostala verná do konca života, o čom svedčia v rukopise zachované, nepublikované básne. Vďaka jej prekladom sa slovenská verejnosť mohla zoznámiť s dielami európskych literárnych velikánov ako Charles Baudelaire, či Oskar Wilde. So svojím manželom, slovenským akademickým maliarom Jankom Alexym, robila návrhy na gobelíny a ilustrovala viacero jeho kníh. Angažovala sa tiež za záchranu viacerých slovenských historických kultúrnych pamiatok, napríklad Bratislavského, Trenčianskeho, či Spišského hradu. Zomrela 1. júna 1978 v Bratislave. (mm-m)

C

(17.3.1810 Nedeca – 16.1.1901 Kacvín) Narodil sa 17. marca 1810 v Nedeci, kde získal aj základné vzdelanie. Následne študoval humanitné vedy v Podolínci a filozofiu v Rožňave i v Jágri a teológiu v Spišskej Kapitule. Vysvätený bol 1. augusta 1835 a na svoje prvé miesto kaplána nastúpil 8. augusta 1835 v Hybe, kde sa neskôr stal aj správcom. Väčšinu svojej kňazskej služby však vykonával v Kacvíne, najskôr iba krátko ako správca od 4. januára do 9. augusta 1837, a po dvanásť ročnom pôsobení v Jurgove, od 8. novembra 1849 už ako farár až do svojej smrti. Istý čas bol dekanom Dunajeckého dištriktu a od roku 1893 spišským kanonikom. Ján Ceperik oddaným podporovateľom slovenského národného hnutia v Uhorsku. Predplácal slovenské katolícke časopisy Cyrill a Method i Poklady kazateľského rečníctva a v časoch silnejúcej maďarizácie sa zasadil za postavenie novej slovenskej školy v Kacvíne, na ktorú prispel na tú dobu pomerne vysokou sumou 100 zlatých. Zachovali sa aj jeho zápisky v slovenčine. Pochovaný je pri kacvínskom kostole Všetkých svätých. (mm-m)

Č

(3.2.1840 Chyžné – 21.2.1928 Bratislava) Narodil sa 3. februára 1840 v Chyžnom. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici i Užhorode a následne filológiu a históriu na viedenskej univerzite. V roku 1864 získal profesorský diplom z histórie a zemepisu na univerzite v Pešti. Následne pôsobil na slovenskom katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, na gymnáziu v Bratislave a na univerzite v Pešti, kde prednášal Svetové dejiny. Zároveň bol členom krajinskej školskej rady a neskôr riaditeľom štátneho gymnázia v Budapešti. Počas života absolvoval viacero študijných ciest do Talianska, Francúzska, Nemecka a Anglicka. Vydal, zostavil, preložil a zredigoval učebnice pre gymnázia, školské atlasy, mapy Palestíny a Európy v dobe križiackych výprav, Grécka, Rímskeho impéria, školské nástenné mapy Európy a Uhorska. Je autorom viacerých historických a zemepisných článkov a vydal tiež niekoľko diel, napríklad Zemevid krajín uhorskej koruny s menami slovenskými (1870), Rakúsko-uhorská monarchia v písme a v obrazoch (1870) či Uhorsko dľa diela Jeho s. k. Wýsosti (1891). V roku 1909 bol za svoju prácu povýšený do zemianskeho stavu. Angažoval sa tiež v slovenskom národnom hnutí a počas svojho života aktívne prispieval do Slovenských národných novín a Národného kalendára. Patril tiež medzi zakladajúcich členov prvej celonárodnej inštitúcie Slovákov – Matice slovenskej. Zomrel 21. februára 1928 v Bratislave. (mm-m)
(14.1.1793 Chyžné – 27.4.1876 Banská Bystrica) Slovenský národovec, veľprepošt Banskobystrickej kapituly, zakladateľ a prvý pokladník Matice slovenskej, zakladateľ Spolku svätého Vojtecha, mecén slovenskej kultúry, umenia, vzdelávania i chudobných a núdznych. Základné vzdelanie získal v rodnej obci, a napriek tomu, že na gazdovstve bolo vždy veľa práce a každá ruka bola potrebná, urobili rodičia ťažké rozhodnutie a dali svojho nadaného syna študovať na meštianku v Trstenej. Vďaka duchovnej i finančnej podpore svojho strýka, horlivého člena Slovenského učeného tovarišstva menovca Tomáša Červeňa, vyštudoval gymnázium v Bratislave a Veszpréme, filozofiu v Rábe, teológiu v Pešti a Viedni, a v roku 1816 bol vysvätený za kňaza. Krátko si privyrábal ako vychovávateľ v šľachtickej rodine Kvassayovcov v Brodzanoch, odkiaľ bol povolaný do služieb banskobystrického biskupstva, kde následne pôsobil ako svätostoličný notár a biskupský tajomník, konzistoriálny radca, riaditeľ biskupskej kancelárie, kanonik pri stoličnom banskobystrickom chráme, čestný opát B. M. V. de Casa Nova, generálny biskupský vikár, archidiakon, riaditeľ ústavu pre nevládnych a vyslúžilých kňazov, kanonik – kustód, prosynodálny examinátor, radný manželského súdu. Vyvrcholenie jeho cirkevnej kariéry nastalo 8. apríla 1865, keď ho pápež Pius IX. vymenoval za veľprepošta Banskobystrickej kapituly. Svoju cirkevnú dráhu ukončil ako kapitulný vikár v roku 1871, keď v tejto funkcii pôsobil tri roky, od smrti biskupa a priateľa Štefana Moysesa. Hovorilo sa o ňom aj ako o možnom pokračovateľovi na biskupskom stolci, čo sa však vzhľadom na postupujúcu maďarizáciu nestalo. Aj vo vysokých cirkevných funkciách ostal Tomáš Červeň veľmi skromný, pričom nezabúdal na svoj pôvod. Žil veľmi striedmo a väčšinu svojich príjmov rozdal. Stal sa z neho štedrý mecenáš chudobných, ako aj slovenského národného života. Podporoval vdovy, siroty, študentov, spolky i kultúrne inštitúcie. Prispieval do zbierok pre núdznych, pohorelcov, či na štipendiá a stravu pre nadaných chudobných žiakov. Okrem filantropických aktivít sa veľmi aktívne zapájal aj do slovenského národného hnutia a prejavoval záujem o všetky činnosti s ním spojené. V roku 1835 sa stal horlivým členom budinského Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý podporoval aj finančne. Nechýbal ani pri založení ďalšieho slovenského spolku Tatrín a bol tiež mecenášom Slovenského odseku cirkevno-literárneho spolku na ústrednom semeništi peštianskom. Tomáš Červeň nezaváhal ani v rokoch meruôsmych a keď začiatkom februára 1849 prišiel do Banskej Bystrice Ľudovít Štúr so svojou stotinou dobrovoľníkov, stal sa členom novovzniknutej mestskej rady. Po skončení revolúcie sa spoločne so Štefanom Moysesom a ďalšími národovcami zaslúžil o pretransformovanie banskobystrického gymnázia na úplné osemročné gymnázium, kde sa okrem nemeckého a latinského jazyka vyučovalo, ako vôbec na prvej strednej škole v Uhorsku, taktiež v slovenskom jazyku, konkrétne v kollárovskej česko-slovenskej variante. V roku 1861 bol jedným z ôsmich slovenských národovcov, ktorí predstúpili pred cisára Habsburskej monarchie Františka Jozefa, aby mu predložili slovenské požiadavky spísané v Memorande slovenského národa a v roku 1863 jedným zo zakladateľov prvej celonárodnej inštitúcie Slovákov v Uhorsku Matice slovenskej, v ktorej sa stal zároveň prvým pokladníkom. Maticu slovenskú tiež finančne podporoval, pričom jej daroval svoju vzácnu zbierku mincí a v testamente aj celý svoj majetok 60 000 zlatých. Podpis Tomáša Červeňa nechýba ani na stanovách Spolku svätého Vojtecha z roku 1857, pričom patril k tým činiteľom, ktorý výrazne pomáhali Andrejovi Radlinskému pri prípravách dokumentov a zdĺhavom procese jeho založenia. Na prvom valnom zhromaždení 14. septembra 1870 bol ako jeho zakladajúci člen zvolený do výboru. Následne bol do konca svojho života jeho podporovateľom a mecénom. Mecenášstvo Tomáša Červeňa malo významný vplyv na rozvoj slovenskej literatúry, hudby, divadelníctva i múzejníctva, keďže počas svojho života pravidelne prispieval na mnohé kultúrne aktivity. Finančne podporoval napríklad slovenské divadlo v Liptovskom Mikuláši, bol účastinárom turčiansko sv. martinského kníhtlačiarsko-účastinárského spolku, prispel do zbierky na Štúrov pomník, či na slovenskú svetlicu v Martine. Vďaka nemu vyšli viaceré slovenské knihy a viacerí slovenskí velikáni svojej doby mu ako významnému slovenskému dejateľovi venovali svoje diela. Hudobný skladateľ, pedagóg a organista Ján Egry mu dedikoval prvý kancionál katolíckych duchovných piesní v spisovnej slovenčine Katolícky spevník, jazykovedec a kodifikátor etymologického slovenského pravopisu Martin Hattala svoje významné dielo Gramatica lingue Slovanicae, Ján Levoslav Bella svoj Staroslovenský Otče Náš, ktorý zložil na tisícročnú pamiatku pokresťančenia Slovákov skrz sv. Cyrila a Metoda. Básňou Jubilácia pozdravil banskobystrického kanonika pri príležitosti jeho menín katolícky kňaz a básnik Tomáš Varga. Pri príležitosti menovania za veľprepošta zložil Tomášovi Červeňovi hold v básni Tomu moja pieseň, v slávu zazvoní Karol Kuzmány a viacero svojich veršov mu venoval velikán slovenskej poézie Andrej Sládkovič. „Vznešený Mecén slovenského národa“ Tomáš Červeň naposledy vydýchol 27. apríla 1876, pričom pochovaný bol o tri dni neskôr v biskupskej krypte svätokrížskeho kostola v Banskej Bystrici. V nekrológu, ktorý vyšiel týždeň po jeho smrti v Národných novinách o ňom napísali: „Tomáš Červeň bol muž vysokoučený, srdca šľachetného, dobročinný, vrelý podporovateľ vied a umenia, zvlášte slovesnosti slovenskej, úprimne oddaný národu svojmu. Blízky i ďaleký svet znal, ctil a vážil statočnosť Jeho bezúhonnú, a dozajista pamiatka tejto udržaná bude vo vďačnej pamäti, na dlhé mnohé roky. Ale veliká bola i skromnosť Jeho. Pracoval, účinkoval, dejstvoval podľa síl svojich, ale v jeho živote nenájdete jednej doby, žeby lebo zásluhami svojimi bol sa chlubil, alebo kedy opustil bol medze skromnosti. Ba často pozdávalo sa, a to úprimným priateľom Jeho, že táto skromnosť je i nemiestna. A ruka v ruke so statočnosťou a skromnosťou stúpala obetavosť Jeho. Dôkazy tejto obetivosti bohate poskytoval cez celý svoj život. (...) Daj mu Bôh večnú slávu a večná i vďačná mu pamäť v národe!“ (mm-m) Viac sa dozviete na stránke: https://matica.sk/vzneseny-mecen-slovenskeho-naroda/?fbclid=IwAR2OqqcRWVF8tMopeNRuj5wWEmFBSj_FP8iF-Ezl7RIC9HdcxTbwLKNvR3k Film o Tomášovi Červeňovi si môžete pozrieť na: https://www.youtube.com/watch?v=9aGbN_uuSuk
(19.11.1939 Jurgov)
(20. st. Jurgov)

D

(2.4.1845 Tribš – 17.10.1934 Levoča) Narodil sa 2. apríla 1845 v severospišskej obci Tribš, kde aj vyrastal. Vysoké Tatry navštevoval od svojich štrnástich rokov. Ľudovú školu absolvoval v Novom Targu a v Prešove, gymnázium v Levoči, filológiu vo Viedni a v Budapešti. Počas štúdií navštevoval Alpy. V roku 1873 ukončil profesúru a vrátil sa ako stredoškolský profesor na gymnázium do Levoče. Patril medzi zakladateľov Uhorského karpatského spolku a bol jeho dlhoročným pokladníkom. Zaslúžil sa o výstavbu mnohých tatranských chodníkov, vybudovanie dnešnej Cesty Slobody, ale i Karpatského múzea v Poprade. Bol autorom mnohých článkov, správ a fotogrametrických máp z Vysokých Tatier, ako i vydareného sprievodcu z roku 1888 Wegweiser durch Ungarischen Karpathen s dvoma mapami. Patril medzi priekopníkov zimného horolezectva a bol horolezecky aktívny do vysokého veku. Za jeho prínos mu UKS udelil čestné členstvo v roku 1911 a na sklonku existencie UKS sa stal aj jeho čestným predsedom. V nemeckom a maďarskom názvosloví je vrchol Malé, respektívne Nižné Rysy uvádzaný ako Dénesspitze a Dénes csúcs. Zomrel v Levoči a pochovaný je na tamojšom evanjelickom cintoríne. (mch)  
(25.3.1942 Nedeca – 26.8.2008 Bratislava)

Ď

(1742 Horná Zubrica – 1799 Banská Bystrica) Narodil sa 29. mája 1742 v Hornej Zubrici. V roku 1762 vstúpil v Trenčíne do jezuitského rádu. Na univerzite v Trnave študoval filozofiu a teológiu, kde po skončení vyučoval rétoriku a poetiku. Po rozpustení jezuitskej rehole učil na stredných školách v Trenčíne, Kőszegu, Budíne a Banskej Bystrici, kde zachránil banskobystrické gymnázium pred zrušením. Patril medzi najhorlivejších členov Slovenského učeného tovarišstva. V Banskej Bystrici pôsobil ako tajomník a promótor miestnej pobočky. Zložil oslavnú báseň Carmen na počesť prvého banskobystrického biskupa Františka Berchtolda. Zomrel 26. septembra 1799 v Banskej Bystrici. Zanechal po sebe obšírny denník a bohatú knižnicu so všetkými vtedajšími výtlačkami v bernolákovskej slovenčine. (mm-m)
(1770 Horná Zubrica – 8.6.1834 Viedeň) Narodil sa v roku 1770 v Hornej Zubrici. Študoval právo a filozofiu, ale po skončení štúdií vstúpil do vojska. V bitke pri Meinzi bol za zásluhy povýšený na poručíka. V rokoch 1795 – 1796 bol veliteľom husárskeho oddielu a rok neskôr ho povolali do hlavnej vojenskej rady – Hofskriegsrat, pričom bol vymenovaný za nadporučíka. Vďaka jeho diplomatickým schopnostiam Rakúsko pripojilo k monarchii celé okolie Tignala a Gordolo s ďalšími siedmymi obcami, za čo bol povýšený do zemianskeho stavu a dostal donáciu. Bojoval tiež v napoleonských vojnách, vrátane slávnej bitky pri Slavkove i počas Napoleonovho ťaženia v Rusku. Počas týchto bojov získal najskôr hodnosť kapitána, štábneho kapitána a nakoniec majora. V novej vojne proti Napoleonovi v roku 1815 bol za hrdinstvo povýšený na podplukovníka a ruský cár Alexander I. ho vyznamenal rádom sv. Vladimíra III. triedy. Neskôr slúžil so svojou jazdeckou divíziou na Sicílii a v roku 1830, po 37 rokoch vojenskej služby, odišiel na odpočinok. Zomrel 8. júna 1834 vo Viedni. V záveti nezabudol ani na svoju rodnú obec a zo svojho značného majetku venoval väčšiu sumu peňazí rímskokatolíckej škole Hornej Zubrici. (mm-m)
(Horná Zubrica)
(1751 Horná Zubrica)

F

(18.4.1919 Tribš – 20.8.2002 Nižná Šuňava) Narodil sa 18. apríla 1919 v Tribši. Študoval v Novom Targu, teológiu v Krakove a na Spiši. Vysvätený bol 13. júna 1943. Pôsobil ako správca v Lokci, Zákamennom, Liptovskej Lúžnej, Nižnej Šuňave, Dolnom Smokovci, Štôle a napokon opätovne Nižnej Šuňave, kde aj skonal. (mm-m)

G

(1799 Chyžné – 1856 Chyžné) Urodził się w 1799 roku w Chyżnem. Święcenia kapłańskie przyjął z rąk spiskiego biskupa Jozefa Bélika w 1822 roku. Pracował jako wikariusz w Lokci a od 1830 roku jako proboszcz w Habovke, w której był przez 26 lat. Przed śmiercią powrócił do rodzinnej miejscowości Chyżnego, gdzie w 1856 roku zmarł.
(11.9.1921 Jurgov – 8.2.2007 Jurgov) Narodil sa 11. septembra 1921 v podtatranskej dedinke Jurgov na Spiši. Bol aktívnym činiteľom miestnej slovenskej organizácie, členom jej predstavenstva a členom čestného súdu. Po opätovnom pripojený Jurgova k Poľsku v 1945 bol za svoje národné presvedčenie prenasledovaný a väznený. Vo svojej rezbárskej práci sa zo začiatku zameriaval na výrobu úžitkových predmetov z dreva, v 60. rokoch viedol sám rezbársku školu tzv. Gombošovú školu, ktorú opätovne otvoril v r. 1974. Miloval drevo a svoju lásku k rezbárskemu remeslu sa snažil preniesť na viacerých mladých jurgovských krajanov. Vystavoval v Zakopanom, Tarnove, Varšave, Krakove a v Bratislave.
(24.12.1844 Orávka – 11.8.1904) Narodil 24. decembra 1844 v Orávke. Ako kňaz pôsobil v Trstenej, Kline-Zakamennom, Liptovskom sv. Mikuláši, Nižnej Lipnici a Bukovine.

(*3.11.1932 Nedeca – †29.10.2010 Plaveč)

Narodil sa 3. novembra 1932 v Nedeci v rodine Jozefa Grivalského a Anny, rodenej Kapolkovej. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiách na Slovensku. Napriek ťažkému obdobiu, ktoré bolo v päťdesiatych rokoch 20. storočia spojené vo vtedajšom Československu s prenasledovaním predstaviteľov cirkvi, sa rozhodol študovať teológiu. Vysvätený za kňaza bol 24. júna 1956 v Bratislave. Následne krátky čas pôsobil ako kaplán v Sabinove a Michalovciach a v rokoch 1956 – 1958 absolvoval základnú vojenskú službu. Po jej skončení pôsobil ako kaplán Humennom, Bardejove a farnosti Košice-Juh. V roku 1962 bol nespravodlivo odsúdený i uväznený a od roku 1965 postavený mimo pastorácie. Do duchovnej služby sa vrátil v roku 1967. Stal sa správcom farnosti v Slanci, kde pôsobil až do roku 1990. Posledných desať rokov svojej duchovnej služby bol farárom v Plavči , kde sa zaslúžil o reštauráciu hlavného i bočných oltárov, úpravu chodníkov v okolí kostola, namontovanie vežových hodín, odliatie dlho prasknutého zvona či postavenie súsošia slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda. V obci ostal žiť aj po svojom odchode na dôchodok v roku 2000. Zomrel 29. októbra 2010. Poslednej rozlúčky s ním o dva dni neskôr sa zúčastnilo takmer 3500 veriacich z rôznych kútov Slovenska i zahraničia. (mm-m)

(1682 – 28.1.1754 Orávka)
(1934 Jurgov)

H

(3.5.1906 Pekelník – 9.9.1971 Lokca)

Narodil sa 3. mája 1906 v Pekelníku. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a po absolvovaní gymnázia v Trstenej sa rozhodol pre štúdiá teológie v Spišskej Kapitule. Po vysvätení 29. júna 1931 pôsobil ako kaplán vo Veselom a následne ako kňaz v Malatinej a Lokci, kde sa výrazne zaslúžil o rozvoj kultúrneho i náboženského života. Bol iniciátorom i tajomníkom Spolku svätého Pavla a článkami prispieval do časopisu Rozvoj. Zomrel 9. septembra 1971 v Lokci, kde je aj pochovaný.

(1877 Nižné Lapše - ?)
(20.3.1844 Nižné Lapše – 1916 Krempachy)
(1834 Jurgov - ?)
(1842 Nižné Lapše - ?)
(1.4.1904 Cleveland/Nová Belá – 10.1.1964 Cleveland) Narodil sa 1. mája 1904 v Clevlande ako syn slovenských prisťahovalcov z Novej Belej. V mladom veku osirel. Základné vzdelanie získal na farskej škole pri slovenskej osade sv. Vendelína v Clevelande a následne bol jedným z prvých žiakov – sirôt Prvej katolíckej slovenskej jednoty v Middletown. Vyššiu školu a kolégium navštevoval u českých benediktínov v Lisle. Po jeho skončení tu pôsobil v rokoch 1924 – 1927 ako učiteľ. Následujúce dva roky bol asistentom chémie na New York University. Na jeseň 1929 prešiel na vyššiu školu slovenských benediktínov v Clevlande, kde vyučoval chémiu, dejepis a jazyky. V roku 1937 ho zhromaždenie Prvej katolíckej slovenskej jednoty zvolilo za redaktora tlačového orgánu Jednota, pričom túto funkciu vykonával až do konca svojho života. Okrem toho bol od roku 1958 aj redaktorom časopisu Slovák v Amerike, pri ktorom založil úspešnú publikačnú edíciu Knižnicu Literárneho Almanachu Slováka v Amerike. Pre potreby študentov vyšších škôl zostavil moderné učebnice slovenského jazyka a je taktiež autorom 700-stránkového anglicko-slovenského slovníka. V rokoch 1950 až 1962 bol predsedom Slovenskej ligy. Z jeho podnetu vznikla v roku 1952 Informačná kancelária Slovenskej ligy vo Washingtone, ktorá vydávala informačné publikácie o Slovensku v anglickom jazyku. Ako predseda precestoval takmer celú Ameriku, kde sa zúčastňoval slovenských slávností, schôdzí či zhromaždení. Napísal a preložil množstvo článkov, replík, či štúdií, ale aj memoránd a protestov ohľadom slovenskej otázky, vrátane území severného Spiša a hornej Oravy. Bol taktiež zakladateľom Slovenského ústavu, zakladateľom a prvým predsedom Kultúrnej základiny Antona Bernoláka a prvým americkým Slovákom pocteným pokálom Andreja Hlinku a prestížnej ceny Karola IV.

Ch

(27.4.1923 Varšava – 14.5.2002 Varšava)

Pochádzal zo slovenskej rodiny z kysucej obce Nesluša, usadenej vo Varšave. V roku 1942 sa ako osemnásťročný sa stal spoluzakladateľom ilegálneho protifašistického Slovenského národného výboru vo Varšave, pričom prijal krycie meno "Janko". Následne sa v roku 1944 zúčastnil ako člen jedninej inonárodnej jednotky Krajinskej armády slovenskej čaty 525 Varšavského povstania. Po vojne bol iniciátorom a hlavným organizátorom vzniku prvej celonárodnej organizácie Slovákov a Čechov v Poľsku. V roku 1957 spoločne s krajanmi zo Spiši a Orave založil Spoločnosť kultúrnu a sociálnu  Čechov a Slovákov v Poľsku, ktorá sa rozšírila o českých exulantov z husitských čias. Bol jej prvým predsedom a neskôr podpredsedom i čestným predsedom na ňu nadväzujúcich krajanských organizácií. Zaslúžil sa tiež o vydávanie prvého a jediného slovenského časopisu Život, ktorý redigoval 33 rokov, od jeho založenia v roku 1957 až do roku 1990. Počas svojho života aktívne upevňoval národné povedomie krajanov, pomáhal v rozvoji výučby slovenského jazyka na školách, kultúrnej činnosti a ochotníckeho hnutia. (mm-m)

(22.12.1896 Lipno– 1.8.1987 San Antonio, Texas)

Pochádzala z rodiny slovenských vysťahovalcov z kysuckej obce Nesluša.

(26.8.1819 Kacvín – 7.2.1913 Nižná) Narodil sa 26. augusta 1819 v Kacvíne, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval humanistiku v Podolínci, filozofiu v Jágri a teológiu v Spišskej Kapitule. Vysvätený za kňaza bol 18. decembra 1842. Vyše dvoch rokov pôsobil ako kaplán vo Veľkej Vsi a potom ako farár v Nižnej 69 rokov až do svojej smrti 7. februára 1913. Od roku 1876 bol dekanom dištriktu Oravský Podzámok. (mm-m)

I

(28.2.1914 Varšava – 28.5.1985 Varšava)

Pochádzal zo slovenskej rodiny usadenej vo Varšave, kde sa jeho otec Stanislav oženil s Poľkou Helenou Perzanowskou a tam ich aj zastihla II. svetová vojna. Po útoku Hitlera na Varšavu sa obaja Iringovci prihlásili do Légie Čechov a Slovákov, ktorá vznikla v Poľsku pred II. svetovou vojnou, a zúčastnili sa obrany Varšavy. Počas obrany poľského hlavného mesta zahynul otec Miroslava, Stanislav Iringh. Po páde Varšavy Miroslav prešiel do ilegality a ako bojovník Krajinskej armády prijal prezývku podľa mena otca Stanko. V roku 1942 varšavskí Slováci založili konšpiračný Slovenský národný výbor a po dohode s Krajinskou armádou (Armia Krajowa) vytvorili samostatnú 535. čatu  - čatu Slovákov. V lete 1944 táto čata mala 57 vojakov a jej členmi boli taktiež predstavitelia iných národnosti: 28 Slovákov, 3 Maďari, 6 Gruzíncov, 1 Ukrajinec, 1 Čech a 18 Poliakov. 535. čata Slovákov mala vlastnú zástavu a trojfarebnú opasku so slovenským erbom, poľským štátnym znakom uprostred písmen WP a číslom čaty 535. Bola jedinou inonárodnou čatou v tomto povstaní. Pre Miroslava Iringha a pre viacerých Slovákov žijúcich v Poľsku Slovensko bolo a je ich symbolickým domovom, aj keď nikdy na Slovensku nežili. Slovensko a slovenský národ bol tak pre nich hodnotou najvyššou, pre ktorú vytvorili 535. čatu Slovákov vo Varšavskom povstaní. Za Slovensko bojovali s fašizmom a zaň väčšina spolubojovníkov Miroslava Iringha položila svoje životy. Z 57 vojakov čaty Varšavské povstanie prežilo len 11 mužov, v tom 9 bolo ranených. Medzi ranenými bol aj veliteľ 535. čaty Slovákov. Za svoju odbojársku činnosť bol vyznamenaný Dôstojníckym krížom Radu obrodenia Poľska, radom Virtuti Militari, dvakrát Krížom chrabrosti Poľskej republiky a ďalšími vyznamenaniami.
Miroslav Iringh sa taktiež zaslúžil pre slovenské hnutie v Poľsku. V roku 1957 bol spoluzakladateľom Spoločnosti kultúrno-sociálnej Čechov a Slovákov v Poľsku, bol členom jej prípravného výboru, aktívnym spolupracovníkom krajanského časopisu Život a redaktorom CAF (Ústrednej fotografickej agentúry) vo Varšave. Zomrel 28. mája 1985 a je pochovaný na varšavskom cintoríne Powązki.

J

(21.11.1903 Jablonka – 15.8.1970 Dolný Kubín) Narodil sa 21. novembra 1903 v Jablonke v rodine uvedomelého slovenského učiteľa Jozefa Jablonského. Jeho matka taktiež pochádzala z národne uvedomelej učiteľskej rodiny Antona Machaja a aj samotný Anton pokračoval v učiteľskej tradícii. Na svojich učiteľských pôsobiskách v Oravskom Veselom, Dolných Krškanoch, Slatine nad Bebravou, či Dohnaňoch sa venoval najmä pozdvihnutiu slovenského roľníctva. Viedol kurzy pre učiteľov, písal články o pestovaní zeleniny a o ošetrovaní stromov. Knižne mu vyšli diela Pestovanie a zmladzovanie ovocných stromov (1941-43) a Zákrsky kerové a tvarové (1943-49, 1956). Preložil a pre slovenské pomery upravil knihu Jak dopestujeme krásneho ovocia. Na všetkých svojich učiteľských pôsobiskách zanechal po sebe sady stromov. Ďalšou oblasťou jeho činnosti bolo propagovanie krás Slovenska, najmä rodnej Oravy. Zomrel 15. augusta 1970 v Dolnom Kubíne, keď dokončoval vydanie knihy Biblia ovocinára. (mm-m)

(2.2.1861 Jablonka – 26.7.1941 Hnilčík)
Narodil sa 2. januára 1861 v Jablonke. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiu v Trstenej a Levoči, kde zložil maturitnú skúšku. Teológiu začal študovať vo Váci, odkiaľ prešiel externe do Budapešti a nakoniec štúdium ukončil na Spišskej Kapitule. Ordinovaný bol 1. júla 1877. Pôsobil ako kaplán v Zázrivej, Zubrohlave a Rabči. Od novembra 1892 začal svoje účinkovanie v Hnilčíku, najskôr ako kaplán a následne ako správca farnosti. V tejto spišskej obci pôsobil takmer polstoročie, celých 49 rokov. Pre miestny kostol zadovážil hlavný oltár Povýšenia svätého kríža z Purgerovej dielne z Grodenu, ako aj nový kostolný organ a sochu Božského srdca od umeleckého rezbára Františka Repčíka. Angažoval sa tiež pri vzniku novej školy pre deti baníkov v osade Roztoky. V dolnej časti Hnilčíka v Jerohute v roku 1930 z jeho iniciatívy vystavali nový kostolík, v ktorom hlavný oltár vytvoril spišskonovoveský rezbár František Repčík. Andrej Jablonský bol dušou i srdcom Slovák a spoločne s Jánom Kovalčíkom, hnilčíckym učiteľom a kantorom, prispieval aj do Národných novín. Na jeseň roku 1940 kňaza postihol srdcový záchvat, z choroby sa už nezotavil, umrel 26. júla 1941. Pochovaný je na hnilčíckom cintoríne za kostolom. (mm-m)

(? Jablonka – 1778 Nižná nad Oravou)
(1881 Jablonka - ?)
(10.10.1818 Jablonka – 16.4.1904 Dolná Lipnica)

(4.4.1910 Jablonka – 31.3.1988 Dolný Kubín)

Narodil sa 4. apríla 1910 v Jablonke v  slovenskej uvedomelej učiteľskej rodine. Študoval na učiteľskom ústave v Leviciach, potom učil pri svojom otcovi vo Veselom, kde sa jeho otec presťahoval roku 1921. Za jeho pôsobenia vo Veselom prispieval do Žiačika, Našej školy, Oravy, Slovenského hlasu a iných slovenských periodík. Bol znalcom goralského nárečia a pracoval pre Maticu slovenskú. Pozbieral skoro všetky goralské piesne, viaceré zharmonizoval a upravil. Nimi spestroval akadémie a divadelné hry. Jeho starý otec Anton Machay ako námestovský učiteľ bol s Hviezdoslavom za pobytu v Námestove v dennom styku. Jozef Jablonský zdramatizoval Hájnikovu ženu a nacvičil ju vo Veselom. Učil aj v Podbieli, Kamenici nad Hronom, Kameníne, Šali a v Prievidzi. Preložil Medveďobijcovho syna od Karola Maya (1936), zostavil osnovy vyučovania národného hospodárstva (ovocinárstvo, štepárstvo, zeleninárstvo). Písal o krásach Oravy, o jej kultúre, propagoval polhorské kúpele, sadenie ovocných stromčekov. Roku 1964 založil v Trstenej okresný výbor Ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu. Svojou prácou sa zaradil medzi priekopníkov novej formy práce na oravských školách. (mm-m)

(29.11.1931 Dolná Lipnica – 7.3.2014 Dolná Lipnica)
rod. Klukošovská (Nová Belá)
(29.5.1742 Horná Zubrica – 26.9.1799 Banská Bystrica) – słowacki patriota, nauczyciel, jezuita oraz poeta. Urodził się 29 maja 1742 w Zubrzycy Górnej. W 1762 roku wstąpił do zakonu jezuickiego. Na uniwersytecie w Trnawie studiował filozofię oraz teologię a po ukończeniu studiów wykładał retorykę i poetykę. Po rozwiązaniu zakonu jezuickiego uczył w szkołach średnich w Trenczynie, Kőszegu, Budíne oraz Bańskiej Bystrzycy, gdzie uchronił liceum bańskobystrzyckie przed zamknięciem. Należał do najbardziej gorliwych członków Słowackiego Towarzystwa Naukowego. W Bańskiej Bystrzycy pracował ajko sekretarz i promotor miejscowego oddziału. Napisał wiersz Carmen na cześć pierwszego biskupa bańskobystrzyckiego Františka Berchtolda. Zmarł 26 września 1799 w Bańskiej Bystrzycy. Pozostawił po sobie obszerny dziennik oraz bogaty księgozbiór ze wszystkimi egzemplarzami w bernolacztinie.
(Horná Zubrica – 5.5.1757 Lokca)
(Horná Zubrica)
(1651 Horná Zubrica – 1708 Orávka)

K

(Pekelník – 2.3.1802 Zákamenné) – słowacki ksiądz. Rodak z Piekelnika. Studiował w Budíne a po święceniach kapłańskich, w 1758 roku, został wikariuszem w Slovenskiej Ľupči i na jakiś czas administratorem parafii w Štrbe. W 1764 roku podjął pracę proboszcza w Zákamennym, gdzie pracował aż do swojej śmierci – 38 lat. Tutaj zaczął pisać Históriu Parochiae. Do kościoła zakupił dzwony i przepiękna monstrancję, pacyfikał oraz kielich, które wykonał najlepszy spiski złotnik Ján Szilassy. Zmarł 2 marca 1802 w Zákamennym.
(19.5.1925 Nová Belá – 24.8.2018 Ivánka pri Dunaji)
(13.10.1734 Magyaóvár/Pusté Úľany – 25.1.1821 Varšava)
(19.2.1830 Nová Belá – 28.3.1915 Liptovský Michal)
(19.1.1861 Veľká Lipnica - 19.9.1918 Podkonice) – słowacki ksiądz i patriota. Urodził się 19 stycznia 1861 w Lipnicy Wielkiej. Święcenia kapłańskie przyjął w 1886 roku. Przez długie lata pracował najpierw jako wikariusz a od 1896 roku już jako proboszcz w Podkonicach. Zajmował się podźwignięciem słowackiego rolnictwa, uczył ludzi szczepić drzewa owocowe i był również inicjatorem założenia Gazdovského potravinárského družstva. Nigdy nie taił się swoim słowackim poczuciem narodowym, za które został w 1918 roku uwieziony, chociaż podkoniccy gazdowie stanęli murem za swoim proboszczem. Zmarł 19 września 1918 w Podkonicach, gdzie został pochowany.
(6.6.1873 Pekelník – 10.10.1917 Kolačkov) – słowacki budziciel narodowy, ksiądz i zbieracz twórczości ludowej. Urodził się 6 czerwca 1873 w Piekielniku. Święcenia kapłańskie przyjął w 1897 roku. Pracował w regionach Orawa, Spisz oraz Liptov, gdzie miedzy innymi zajmował się zbieraniem ludowych pieśni, przysłów, porzekadeł, zwyczajów, wierzeń i opowiastek. Brał udział w wydaniu Slovenských spevov (1926), w którym jest zebranych około 2 000 pieśni ludowych z różnych regionów Słowacji. Włączył się też do słowackiego ruchu narodowego. Wspierał słowackie imprezy narodowe, literaturę i prasę. Publikował w Národných novínach, Katolíckych novínach oraz Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Współpracował z s A. Hlinkiem przy tłumaczeniu Starego Testamentu na język słowacki a w rękopisach pozostało około sto jego kazań. Podczas I wojny światowej był przesłuchiwany jako pansław oraz burzyciel, za co został postawiony przed sądem wojskowym. Zmarł 10 października 1917 w Kolačkovie na Spiszu. W odręcznie pisanej kronice słowackich księży napisali o nim: „Budził, ciosał oraz utrzymywał słowacką tożsamość narodową, w małych i starszych krzesał iskry miłości do ojczyzny.“
(8.10.1837 Jablonka – 6.6.2012 Szczawnica) – słowacki poeta, artysta oraz pedagog. Urodził się 8 października 1937 w Jabłonce. Już podczas nauki w Liceum ogólnokształcącym ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce pokochał słowacką poezję i jeszcze przed maturą zadebiutował wierszem Rodná reč, która została opublikowana na łamach czasopisma literackiego Smer. Swoje wiersze publikował także w Mladej tvorbe i krajańskim czasopiśmie Život. W Wydawnictwie Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie zostały wydane trzy tomiki poezji – Oravské návraty (2005), Dozvuky (2008) a Stopy jesene (2010). Oprócz poezji poświęcał się także twórczości artystycznej, do której inspiracje czerpał zwłaszcza z rodzinnej Orawy, Pienin czy Szczawnicy, która stała się jego nowym domem, jak również z innych pięknych okolic Słowacji. Swoje obrazy wystawiał na ponad stu wystawach indywidualnych i zbiorowych w kilkunastu miastach Polski. Przy okazji wystaw w Galerii Sztuki Słowackiej Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie została wydana publikacja z jego życiorysem i obrazami s nazwą Moje krajinky/Moje pejzaże (2004). Zmarł 6 czerwca 2012 w Szczawnicy, gdzie został pochowany.
(1661 Podvlk – 1705 Podvlk) – słowacki ksiądz. Urodził się w 1661 roku w Podwilku. Studiował teologię w Trnawie a święcenia kapłańskie przyjął 22 czerwca 1686. Następnie pracował jako wikariusz w Podwilku oraz jako proboszcz w Sedliackiej Dubovej i Lokci. Pod koniec życia został mianowany proboszczem w rodzinnym Podwilku, gdzie w 1705 roku zmarł.
(20.1.1791 Jablonka – 2.1.1848 Pešť) – słowacki ksiądz i patriota. Urodził się 20 stycznia 1791 w Jabłonce. Studiował filozofię w Trnawie i teologię w Pazmaneum w Wiedniu. Jako ksiądz pracował w środowisku nie związanym ze Słowakami (Nagymaros, Óbud, Békásmegyer, Budarös), ale wspierał literaturę słowacką i włączył się aktywnie do słowackiego ruchu narodowego, jednocześnie możemy go zaliczyć do młodszej generacji kollárowsko-hamuljakowskiej. Był gorliwym mecenasem Towarzystwa Miłośników Języka i Literatury Słowackiej oraz dążeń narodowo-jednoczących Słowaków w ramach Monarchii Węgierskiej. Utrzymywał kontakty z P. J. Šafárikiem, J. Kollárem i współpracował także z M. Hamuljakiem oraz J. Palkovičem. Zmarł 2 stycznia 1848 w Peszcie.
(1926 Čierna Hora – Bratislava)
(6.4.1944 Čierna Hora)
(17.1.1928 Čierna Hora – 24.12.1992 Bratislava)
(1885 Čierna Hora – 20.8.1971 Bratislava)
(16.11.1941 Čierna Hora)
(Nedeca)
(22.2.1871 Jablonka – 1.2.1931 Kobyly)
(30.5.1773 Chyžné - ?) – słowacki patriota. Urodził się 30 maja 1773 r. w Chyżnem. Był członkiem Słowackiego Towarzystwa naukowego.
(17.4.1908 Lipnica – 1991) – słowacki pedagog, redaktor, poeta i tłumacz. Urodził się 17 kwietnia 1908 w Lipnici. Aktywnie uczestniczył w słowackim ruchu narodowym. Redagował Młode życie (Mladý život) i opracował Zbiór wierszy pochwalnych (Zbierku oslavných básní). Napisał dwie sztuki teatralne dla młodzieży: Keď miznú biele krvinky a Loktibrada a princezná i bajki V krajine zeleného trpaslíka oraz Rozprávky pre najmenších. Zostały wydane dwa tomiki poezji: Ružové Plamene oraz Slzy na dlani. Przetłumaczył kilku autorów czeskich.
(15.12.1970 Dolná Zubrica – 1.12.2003)
(1866 Lapšanka – 15. december 1937)

L

(17. st. Nižné Lapše)
(Nižné Lapše)
(17. st. Nižné Lapše)
(1815 Chyžné – 14.2.1879 Lazany) – słowacki ksiądz i literat. Rodak z Chyżnego. Większość posługi kapłańskiej przebył w Lazanoch, gdzie zbudował nowy kościół. Publikował artykuły w Gazecie narodowej (Národných novínach) i Letopisie slovenskim. Zmarł 14 lutego 1879 w Lazanoch.
(26.4.1840 Chyžné – 10.7.1911 Chyžné) – słowacki patriota, ksiądz i mecenas literatury słowackiej. Urodził się 20 kwietnia 1840r. w Chyżnem. Ponad trzydzieści lat pracował w środowisku Słowaków, Niemców i Węgrów w komitacie belehradskim. W 1899 roku z powodów zdrowotnych powrócił do rodzinnego Chyżnego i włączył się do słowackiego ruchu narodowego na Orawie. Przy okazji jubileuszu 60-lecia urodzin P. O. Hviezdoslava założył pod nazwiskiem Chyžniansky fundację literacką (1 000 złotych), którą jeszcze później podwyższył. Pieniądze wykorzystywano w celach wspierania młodych nadziejnych pisarzy słowackich. Wsparł także Słowackie Muzeum Narodowe, któremu podarował 2 000 złotych. Inna słowacka znakomitość z Orawy Pavol Országh Hviezdoslav zadedykował Chyžňanskiemu wiersz: Żadna mowa na świecie, nie jest taką, jak słowacka nie ucierpiała tylu zniewag... Czyż nie, starcze wielebny, czyż nie mam racji? Los był, oto i Ciebie do cudzej winnicy rzucił - pustki intelektualnej dla Ciebie – ale ona przywróciła Ciebie, przygarnęła na swoje łono należysz do niej na zawsze i ona do Ciebie jesteście nierozłączni! Zmarł 10 lipca 1911 w rodzinnej miejscowości.
(15.3.1880 Jablonka – 5.10.1958 Levoča) – słowacki ksiądz, wikariusz Jego Świątobliwości, pedagog. Urodził się 15 marca 1880 w Jabłonce. Święcenia kapłańskie przyjął 21 czerwca 1903, najpierw pracował w diecezji Vacovskej a od 1920 roku przeszedł do dieciezji Spiskej. W okresie międzywojennym pracował jako nauczyciel w liceum w Lewoczy i został rektor Niższego Seminarium w Lewoczy. W 1938 roku został dyrektorem Liceum katolickiego w Lewoczy. W tym samym roku uhonorowany został godnością wikariusza Jego Świątobliwości. Następnie przeszedł na emeryturę i w 1940 roku powrócił na tereny przyłączone i stał się administratorem w Kacwinie. Po zakończeniu II. wojny światowej wnioskował jako autochton o pozostanie na obszarze przyłączonym do Polski, za co został uwięziony i w wyniku tego wydalony do Czechosłowacji. W 1945 roku mieszkał w Javorine i pomagał w pracach duszpasterskich. Ostatnie lata spędził jako emeryt w Lewoczy, gdzie w 1958 roku zmarł.
(27.10.1921 Jablonka)
(30.3.1792 Nižná Lipnica - 19.4.1856)

M

(19. st. Jablonka) – słowacki pedagog i sadownik. Rodak z Jabłonki. Zajmował się sadownictwem. Jego wnukiem był już wspominany Anton Jablonský.
(19. st. Jablonka) – słowacki pedagog oraz literat. Rodak z Jabłonki. Publikował w kilkunastu gazetach słowackich i czasopismach, m. i. np. Kráľovná svätého Ruženca czy Včela. Oprócz artykułów pisał własne opowiadania.
(21.2.1789 Jablonka – 13.4.1865 Spišské Podhradie) – słowacki ksiądz oraz pisarz religijny. Urodził się w 1790 roku w Jabłonce. Pochodził ze starej rodziny Machayów, która uczestniczyła w zakładaniu Jabłonki. W Turczańskim Św. Martine wydał dzieło moralizatorskie w języku słowackim Zwierciadło moralne dydykowane młodzieży (Mrawné zrkadlo mládeži wenowané, 1852). Pracował jako zastępca wicearchidiakona w Veličnej, proboszcz w Trstenej, Veľkej Vsi, Orawce i w końcu ze względu na stan zdrowia zamieszkał u swojego brata Jozefa w Spišskej Kapitule. Zmarł 13 kwietnia 1865 w Spišskom Podhradí. Pochowany jest na cmentarzu przy katedrze w Spiskiej Kapitule.
(17.4.1802 Jablonka – 29.5.1889) – kanonik spiski i ojciec duchowny w seminarium. Urodził się 17 kwietnia 1802 w Jabłonce. Brat Jána Machaya. Studiował filozofię w Jagrze a teologie na Pazmaneum w Wiedniu. Święcenia kapłańskie przyjął w 1825 roku. Był wikariuszem w Huncovcach, Keżmarku oraz Veličnej. Jako proboszcz pracował w Bijacovcach, Žehre i Milbachu. W późniejszym okresie został uhonorowany tytułem wicedziekana, ojca duchownego w seminarium oraz kanonika spiskiego. Zmarł w 1866 roku w Spišskom Podhradí.
(19. st. Jablonka) – słowacki pisarz i publicysta. Rodak z Jabłonki. Publikował w kilku słowackich gazetach i czasopismach, m.in. np. w Słowackiej Gazecie Narodowej (Slovenskych národnych novinach), w Pszczelarzy (Včelár) i Sadownik (Ovocinár). Pisał też opowieści ludowe i nowele w języku słowackim.
(19.4.1877 Jablonka – 23.4.1950 Modra) – słowacki pedagog, historyk, dyrektor Studium Nauczycielskiego w Modrej. Urodził się 19 kwietnia 1877 w Jabłonce. Był bratem Ferdynanda Machaya, który prowadził akcje polonizacyjną na Górnej Orawie, za co go Vendelín potępiał, ponieważ było to całkowicie sprzeczne z tradycją rodzinną Machayów. Po ukończeniu Studium Nauczycielskiego w Spišskej Kapitule oraz Wyższej Szkoły Pedagogicznej w Budapeszcie prowadził zajęcia w Studium Nauczycielskim w Modrej, gdzie został w 1918 roku mianowany za dyrektora. O jego pracy w okresie przedwojennym w tejże instytucji napisano w Sborníku Pedagogického múzea okresu bratislavského a malackého w 1928 roku te słowa: „Vendelín Machay na lekcjach języka słowackiego podtrzymywał i odświeżał świadomość narodową. Jego zawsze wesoła i uśmiechnięta twarz była zwiastunem nadchodzącego bardziej wesołego, nowego życia. Nie powstrzymywały go ówczesne przeszkody.“ W 1936 roku wydał publikację o Modrej. Pracował tutaj dokońca swojego zycia. Zmarł 23 kwietnia 1950.
(6.1.1904 Vyšné Lapše – 13.3.1982)
(21.1.1977 Spišská Stará Ves)
(1938 Repiská-Bryjov potok – 31.10.2010 Repiská-Bryjov potok)
(12.2.1882 Vyšné Lapše – 22.4.1970 Piešťany/Ľupča)
(19. – 20. st. Jurgov)
(16.2.1887 Nedeca – USA)
(12.10.1866 Tribš – 1954 Lipovce)
(25.7.1956 Horná Zubrica – 19.2.1995 Horná Zubrica)
(4. september 1902 Jurgov – 14. marec 1967 Bratislava) pseud. Andrej Bielovodský, Gor, Gogoľov, Zloja M. Narodil sa 4. septembra 1902 v Jurgove, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval na piaristickom gymnáziu v Podolínci, Levoči a Ružomberku, kde zmaturoval. Teologické vzdelanie nadobudol na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej kapitule, pričom kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Jána Vojtaššáka 29. júna 1925. V rokoch 1925 – 1929 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave československý jazyk, filozofiu a poľský jazyk. Zároveň bol prefektom na vysokoškolskom internáte Svoradov a redaktorom časopisu Rozvoj. V druhej polovici roku 1927 krátky čas pôsobil ako kňaz v Bobrovci, Spišskej Kapitule i Poprade a následne bol do vypuknutia druhej svetovej vojny profesorom československého jazyka a literatúry na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, kde v rokoch 1928 – 1932 vykonával aj funkciu pomocného riaditeľa ústavu s titulom správca – profesor. Zároveň bol čestným predsedom Samovzdelávacieho krúžku Jána Hollého a župným dôverníkom Slovenského katolíckeho skautingu. Po opätovnom pripojení spišských a oravských obcí k Poľsku sa stal na krátky čas vládnym komisárom pre pričlenené územia. Na jeho zákrok prepustili z väzenia v Ilave jurgovského kňaza Antona Sikoru. Počas vojny pôsobil ako vedecký pracovník Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave. Redigoval časopis Náš národ, zabezpečoval vysielanie Slovenského rozhlasu pre Slovákov v zahraničí a uskutočnil niekoľko ciest k Slovákom v Rumunsku. V roku 1944 odišiel z Bratislavy a pracoval externe v Jurgove, kde zároveň bezplatne vyučoval slovenský jazyk na miestnej meštianskej škole. V januári 1945 bol ztaknutý sovietskymi jednotkami v Spišskej Kapitule a väznený v Levoči. Po prepustení sa uchýlil na faru vo Veľkej Frankovej k spolurodákovi z Jurgova, dekanovi Jozefovi Vojtasovi. Keďže po ňom pátrali bezpečnostné orgány na jeseň tajne prešiel cez Osturňu do Repísk a ukrýval sa rodnom dome v Jurgove. V januári 1946 na rozhlasovú výzvu Slovenskej ligy v Bratislave znovu tajne prešiel vo veľkej fujavici na Slovensko – cez Veľkú Frankovú do Spišskej Starej Vsi, odkiaľ ho jeho bývalí žiaci a priatelia odviezli do Kežmarku. Ďalšie jeho kroky viedli do Bratislavy, kde pracoval ako vedecký poradca Ministerstva zahraničných vecí ČSR počas rokovaní s Poľskom. V rokoch 1947 – 1950 pracoval ako referent Slovenskej ligy v Bratislave a v nasledujúcom období ako docent na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1953 ako vedúci Katedry cirkevných dejín a kresťanskej archeológie. O desať rokov urobil doktorát z teológie a stal sa riadnym profesorom na spomínanej fakulte. Ako historik sa zameral na obdobie včasného feudalizmu, cyrilo-metodský odkaz, národné obrodenie a dejiny spisovnej slovenčiny. Vedecky obhajoval prináležitosť severospišských a hornooravských obcí k Slovensku. Z oblasti literárnej histórie doplnil poznatky o viacerých slovenských kultúrnych dejateľoch. Viedol krúžky, kde medzi študentmi prebúdzal lásku k rodnej reči a poznaniu vlastnej minulosti. K poznaniu dejín slovenského spisovného jazyka prispel objavom, záchranou a publikovaním viacerých vzácnych jazykových pamiatok. Podieľal sa tiež na tvorbe učebníc slovenského jazyka. Zomrel náhle v Bratislave, a keďže poľská strana nepovolila prevezenie jeho pozostatkov do rodného Jurgova, bol pochovaný v neďalekom meste Kežmarok. Náhrobný kameň však tvorí balvan z rieky Bialka, na ktorom je tepaný kovový kríž, busta Alojza Miškoviča a jeho údaje. Autorom tohto náhrobku bol ďalší významný rodák zo severného Spiša – Čiernej Hory akademický sochár a birmovný syn Ludwik Korkoš.
(19. – 20. st. Jurgov)
(17. st. Tribš)
(4.6.1927 Kacvín – 18.10.2020 Kacvín)
(20.7.1957 Nedeca/Kacvín)
(19. – 20. st. Horná Zubrica) – słowacki pedagog. Rodak z Zubrzycy Górnej. Pracował jako nauczyciel w Trenczynie. Publikował w Cyrilu a Methóde.
(15.9.1891 Tribš – 12.9.1971 Veľká Franková)
(23.6.1933 Horná Zubrica) – słowacka artystka i pedagog. Urodziła się 23 czerwca 1933 w Zubrzycy Górnej. Jest absolwentką Liceum ogólnokształcącego ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce, studium nauczycielskiego słowackiej filologii na Wyższej Szkole Pedagogicznej w Krakowie oraz studium wychowania plastycznego na Wydziale Pedagogiczno-plastycznym Uniwersytetu Śląskiego w Cieszynie. Żyje i tworzy w Zubrzycy Górnej, jednocześnie jej obrazy są bezpośrednio powiązane z rodzinną Orawą. Miała kilkanaście wystaw indywidulanych w Polsce i na Słowacji. Jej obrazy świętych zdobią kościoły w Psarach, Zubrzycy Górnej, Piekielniku oraz Chyżnem. Wybór z jej twórczości był kilkakrotnie prezentowany również w Galerii Sztuki Słowackiej Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie, jednocześnie przy tej okazji została wydana publikacja z jej życiorysem i obrazami z nazwą Wybór z twórczości/Výber z tvorby (2006). Jej działalność artystyczna, praca pedagogiczna w kilku szkołach słowackich, jak i działalność społeczna na rzecz krajańskiego ruchu jest między krajanami ze Spisza i Orawy szczególnie ceniona.

N

(10.12.1792 Nižné Lapše – 17.10.1858 Spišské Podhradie)

Ján Nálepka sa narodil päť rokov po bernolákovskej kodifikácii a v roku založenia Slovenského učeného tovarišstva – 10. decembra 1792. V rodných Nižných Lapšoch s najväčšou pravdepodobnosťou absolvoval ľudovú školu, po ktorej pokračoval na známom piaristickom gymnáziu v Podolínci, kde získal humanitné vzdelanie. Následne študoval dva roky filozofiu a tri roky teológiu v arcibiskupskom seminári Trnave, kde sa mal možnosť zoznámiť s neskorším spišským biskupom a stúpencom slovenského národného hnutia Ladislavom Zábojským, ktorému venoval svoje básnické diela. Štúdiá ukončil ročným kurzom v biskupskom seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený v 6. augusta 1816 pomocným spišským biskupom Štefanom Čechom. Ako kaplán v pastorácii bol rok a tri mesiace na Orave, a to v Podvlku, Nižnej a Lipnici. Následne pôsobil naďalej ako kaplán rok a pol v Ružomberku a dva roky v Chmeľnici. Na svoje prvé farárske miesto nastúpil v roku 1821 do Tribša, kde strávil tri a pol roka. Farárom bol aj v rodných Nižných Lapšoch, štyri roky a dva mesiace. V tom čase, v roku 1824 sa stal tiež tajomníkom Dunajeckého dekanátu. Do benefícia vo Fridmane ho uviedol spišský biskup Jozef Bélik 30. decembra 1828. V októbri 1832 Ján Evanjelista Nálepka prichýlil pod svoju strechu ako fridmanský farár na niekoľko dní poľského cestovateľa a spisovateľa Seweryna Goszczyńského. Ten vo svojom Denníku z ciest po Tatrách vyjadril k nemu svoj veľký obdiv, keď ho opísal ako veľmi láskavého človeka a excelentného kňaza: „Spoznal som v ňom služobníka Cirkvi, akých som v mojom živote stretol málo. Aj popri vyššom vzdelaní plný kresťanských čností, milý, bezprostredný a popri tom zachovávajúci vo všednom živote vysokú dôstojnosť svojho stavu, rozhľadený; bol skutočne obetavý, ukazujúci jedinú správnu cestu, zakaždým, keď plnil svoju tajomnú službu pri oltári.“ Podobne sa o ňom vyjadril neznámy pisateľ, ktorý vo svojom rukopise zachytáva osudy významných katolíckych kňazov: „Tu na Magure hlásal všade horlivě evangelium věčnej lásky. Byl populárnym svatořečníkom, kázne jeho byly plné nadšenia a pomazanosti.“ Prídomok „Evanjelista“ teda vhodne vystihoval Nálepkov charakter a pôsobenie medzi ľudom. Seweryn Goszczyński zároveň, okrem vzdelanosti a dôstojnosti fridmanského kňaza, podčiarkuje i jeho slovenský naturel, ako aj slovenskosť miestnych obyvateľov: „Počul som ho, keď sa vo svojom postavení prihováral ľudu: jeho kázne boli po slovensky, lebo od tejto dediny sa už začína krajina obývaná Slovákmi, a jeho slová boli naplnené tou istou evanjeliovou jednoduchosťou, láskou, lahodnosťou, ktorých príklad dával svojím životom.” Po slovensky sa s ním zhovárali aj dve dcéry miestneho ekonóma, ktoré ho očarili svojou bezprostrednosťou i krásou slovenského jazyka: „Slovenský jazyk v ústach dievčiny je veľmi milý, o čom som sa mohol presvedčiť, lebo som často robil dvom dievčinám spoločnosť pri zbieraní rýdzikov“. Okrem krásnych Sloveniek urobila na spisovateľa dojem, a to omnoho väčší ako impozantný nedecký hrad týčiaci na vápencovom brale, ktorý taktiež vďaka Jánovi Nálepkovi navštívil, knižnica fridmanského farára. „Bolo v nej okolo 2000 zväzkov najvýznamnejších spisovateľov rôznych národností, tak originálov, ako aj prekladov, najviac v nemčine,“ medzi inými napríklad tiež Shakespeare. Vzdelanosť, rozhľadenosť i dôstojnosť Jána Evanjelistu Nálepku boli iste atribúty, ktoré viedli k tomu, že 3. júla 1838 sa po odchode nedeckého farára Jána Frangnera stal novým dekanom Dunajeckého dištriktu. V tom čase pod neho spadali všetky zamagurské farnosti, teda Veľká Franková s filiálkami v Malej Frankovej, Osturni i hornom a dolnom mlyne, Fridman s filiálkami vo Falštíne, Rovni a alódiom Remeňove, Haligovce s filiálkami Lipník a Stráňany, Spišské Hanušovce s filiálkami Jezersko a mlyn Keheľ, Jurgov s filiálkami Čierna Hora, Repisko, Solisko, Javorina a Podspády, Kacvín, Krempachy s filiálkami Durštín a horným i dolným mlynom, Nižné Lapše s filiálkou Kotelnična, Vyšné Lapše s filiálkou v Lapšanke, Lechnica s filiálkami v Havke, Dolnej Lechnici, Červenom Kláštore, Smerdžonke a Zámostí, Lesnica s filiálkami Huta a mlyn, Matiašovce s filiálkami Zálesie a horný mlyn, Nedeca s filiálkou v Nedeci-Zámku, Spišská Stará Ves s filiálkami Tridsiatok, Lysá nad Dunajcom, Majere, mlyn na Tridsiatku a dolný mlyn, Reľov s filiálkou Hágy, Veľká Lesná, Tribš s filiálkami mlyn a Čierna Hora i farnosť Nová Belá. Celkovo 18 365 veriacich rímskych katolíkov. O necelé tri roky po vymenovaní za dekana sa 29. januára 1841 stal fridmanský farár čestným kanonikom a v roku 1853 aj skutočným kanonikom Spišskej Kapituly. Nižnolapšanský rodák Ján Evanjelista Nálepka patril k ľuďom, ktorí boli obdarení veľkou charizmou a viacerými umeleckými vlohami. Bol vynikajúcim hudobníkom i znalcom cirkevnej hudbya taktiež, ak by sme použili jazyk dobovej terminológie, skvelým veršovníkom. V duchu myšlienok bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva šíril slovenský jazyk i literatúru a v roku 1835 spísal zbierku Zápale, z Modlítbi Swatích a Pesňiček Duchowňích k Službám Božím celého Roku Swatég Rimskég Katolickég Cirkwi, a k Prospechu Werícich obogeg Pohlawi, z Wážnostú Gého Nagoswícenegšég Milosti Pána Gozefa Bélik z Božého Smilowaňa Biskupa Spišského na swetlo widané. Vďaka tomuto zachovanému rukopisu máme možnosť nahliadnuť do slovenských modlitieb a piesní používaných na Zamagurí v prvej polovici 19. storočia. Ako stúpenec slovenského národného hnutia vyjadril svoje nadšenie z vymenovania za spišského biskupa spomínaného novoveského farára Ladislava Zábojského, ktorý bol oduševneným Slovákom. Na jeho počesť napísal Sláwospew ke Prowodnému Uvádzáňu Najoswiťenejšého a Najwelebňejšého Pána Ladislava Zabojszkyho, SS. Bohomluvnosťi Učiťela, a tohož umeňá pri C. K. Wisokej Škole Pešťánskéj Spolku Učiťelow Úda, t. ď. na Stoľicu a Hodnosť Biskupa Spišského, k Dowodu Oprawďiwéj Ucťiwosťi, a k Osohu Wiďecko-Orawskéj Ňemocnici na Swetlo Widaní. Túto oslavnú báseň zložil hexametrom, teda typickým časomerným veršom antických epických básní, čím dokazoval vyspelosť slovenčiny ako jazyka rovného latinčine či gréčtine. V roku 1851 vyšiel spomínaný Sláwospew na siedmich stranách tlačou v Levoči, pričom ako je uvedené v samotnom názve výťažok z neho bol venovaný oravskej nemocnici. Spišskému biskupovi Ladislavovi Zábojskému, ktorý sa aktívne zasadzoval za zrovnoprávnenie všetkých národov v Uhorsku, vrátane Slovákov, venoval tiež svoju ďalšiu ódu Chwálospew na Výročnú Památku Naroďeňá, a na Biskupstwí Poswácaňá vysoceuroďenej, ctinajhodňejšéj Osvéťenosťi Pána Ladislava Zabojszkyho z Milosťi Bozkéj, Stolici Apoštolskéj Biskupa Bohomluv. Učiťela, a t. d. Otca najmilosťivejšého, Prevelebnému Kňezstvu, a Verícim tohož Biskupstva k Poťešeňú, a Cťi venovaný a vydaný skrz J. E. N. 21. Mája 1858. Báseň, rovnako ako predchádzajúca, vyšla tlačou v Levoči, a to necelých päť mesiacov pred jeho smrťou. Tá ho zastihla 17. októbra 1858 vo veku neodžitých 66 rokov v Spišskej Kapitule, kde sa zdržiaval posledných päť rokov svojho života. (mm-m) 

(1.11.1772 Pekelník – 6.8.1837)
(30.8.1834 Kacvín – 4.10.1927)

O

(15.71863 Jablonka – 3.5.1924 Pušovce)
(Horná Zubrica )
Štefan Omiľák (Horná Zubrica)

P

(9.12.1886 Jablonka – 21.4.1959) Urodził się 9 grudnia 1886 w Jabłonce. Wyświęcony za księdza w 1910 roku. Był wikariuszem w Hruštíne, Veličnej, Lipnicy Wielkiej, Zubrzycy Górnej, Orawce, Zázrivej i Markušovcach. Proboszczował w Oravskiej Lesnej. W 1919 roku stał się sekretarzem kancelarii biskupa w Spišskej kapitule a cztery lata później kanonikiem gremialnym w Spišskej kapitule. Zajmował się twórczością literacką, systematycznie publikował w Svätej rodinie, Kráľovnej svätého Ruženca i w Kalendarzach św. Wojciecha. Zmarł 21 kwietnia 1959 r.
(1.12.1881 Tribš – 16.9.1915 Budapesť)
(Vyšné Lapše)
(16.5.1942 Nedeca – 15.7.1991 USA)

R

(10.10.1941 Čierna Hora – 5.3.2019 Bratislava)
(31.1.1867 Jurgov – 14.5.1931 Košice-Barca)

S

(22.51832 Jablonka – 9.2.1914 Fülek)
(11. decembra 1909 v štáte Illinois v USA Čierna Hora – 8. januára 1984 Bratislava/Trnava)
(16.6.1875 Kacvín – 26.4.1934 Chrasť nad Hornádom)
(1868 Horná Lipnica? - 19.1.1958 Báč) – kaznodzieja, redemptorysta. Urodził się 15 października 1868 roku w Lipnicy. W 1921 roku został pierwszym przełożonym klasztoru redemptorystów w Stropkowie. Pod jego kierownictwem został tenże były klasztor franciszkanów zrekonstruowany. Zmarł w 1958 roku.
(2.8.1815 Podvlk – 14. október 1874 Žilina) – słowacki ksiądz, poeta oraz publicysta. Urodził się 2 sierpnia 1815 roku w Podwilku. Święcenia kapłańskie przyjął w 1838 roku. Pracował jako proboszcz w Krušetnici. Publikował w Gazecie Katolickiej (Katolíckych novín) wiersze i artykuły religijne w języku słowackim. Żył bardzo skromnie, swój majątek 769 ryńskich florenów i 94 denarów jeszcze w 1866 roku oddał kościołom i biednym ludziom. Zmarł w biedzie 14 października 1874 w Żylinie.
(23.121893 Kacvín – 28.111975 Bratislava)

Š

(23.2.1902 Kacvín – 26.101975 Kacvín)
(Podvlk – 1831 Podvlk) – kanonik, wicearchidiakon oraz doradca przy Stolicy Apostolskiej. Rodak z Podwilka. Po krótkim okresie pracy na plebanii w Habovke i w Hnilci, gdzie był pierwszym administratorem nowej parafii, w latach 1811 – 1831 pracował jako ksiądz w rodzinnym Podwilku. Był honorowym kanonikiem, wicearchidiakonem oraz asesorem Stolicy Apostolskiej. Zmarł w 1831 roku. Został pochowany w sanktuarium kościoła w Podwilku.
(16. september 1930 Jurgov – 3. august 2009 Prešov)
(19.12.1946 Chyžné)
(21.1.1938 Kacvín – 22.11.2008 Nedeca)
(17. st. Jablonka) – zarządca Zamku Orawskiego. Rodak z Jabłonki. W latach 1671 – 1672 był zarządcą Zamku Orawskiego oraz zarządcą majątków orawskich. Podczas walk o zamek został uwięziony i oskarżony z rebelianctwa. Udało mu się jednak uwolnić i koło 1680 roku pracował na Orawie jako urzędnik ds. podatków. Jego rodzina przeniosła się z Jabłonki do Slanice, gdzie Matúš Šuvada ożenił się z Márią, siostra Antona Bernoláka.

V

(28.2.1821 Podvlk – 17.8.1898) – kanonik, wicearchidiakon a inspektor szkolny Górnej Orawy. Urodził się 28 lutego 1821 w Podwilku. Wyświęcony za księdza 28 kwietnia 1848. Wikariuszem był w Veličnej, Hrabušicach, Rabči oraz Bielom Potoku. W latach 1856 – 1897 pracował jako proboszcz w Orawce, jednocześnie od 1868 roku był wicearchidiakonem i inspektorem szkolnym Górnej Orawy. Pracował również jako dziekan w powiecie Trstená a w 1879 roku został mianowany honorowym kanonikiem. Zmarł 17 sierpnia 1898 r.
(14.6.1901 Pekelník – 10.5.1973 Martin) – słowacki ksiądz, pracownik oświatowy i kulturalny. Urodził się 14 czerwca 1901 w Piekielniku. Wyświęcony za księdza w 1926 roku. Pracował jako proboszcz we Vrútkach. Prowadził działalność kulturalną i oświatową. Zmarł 10 maja 1973 w Martine, gdzie się schronił na emeryturze.
(1723 Kacvín – 9.12.1793 Pruské)
(Podvlk - 26.4.1831 Podkoniciach)
(1828 Podvlk – 28.4.1884 Ružomberok) – słowacki ksiądz i opat. Urodził się w 1828 roku w Podwilku. Święcenia kapłańskie przyjął w 1855 roku a następnie był wikariuszem w Rużomberku, gdzie został proboszczem. Uhonorowany został też godnością opata. Zmarł 28 kwietnia 1884 w Rużomberku.
(24.11.1906 Jurgov – 22.3.1977)
(Jurgov)
(18.12.1861 Horná Lipnica – 16.4.1931) – kanonik, pralat papieski, wikariusz generalny oraz rektor Seminarium Spiskiego. Urodził się 18 grudnia 1861 w Lipnicy Małej. Teologię studiował w Spišskej Kapitule. Święcenia kapłańskie przyjął 30 czerwca 1884. Wikariuszem był w Slovenskej Vsi, Markušovciach i Námestowie. W 1893 roku przejął probostwo w wolnej parafii Zákamenné, gdzie przepracował 28 lat. Podczas jego proboszczowania została rozpoczęta i dokończona budowa nowego kościoła murowanego w podwójnym stylu neoromańskim, który istniej do dzisiaj. W późniejszym okresie był inspektorem szkolnym, doradcą przy Stolicy Apostolskiej, dziekanem środkowoorawskiego dziekanatu, honorowym kanonikiem oraz sędziom prosynodalnym. W kwietniu 1921 biskup Ján Vojtaššák mianował go za wikariusza generalnego oraz rektora Seminarium Spiskiego w Spišskiej Kapitule. Jozef Vojtíček nigdy nie zapomniał o swojej rodzinnej miejscowości Lipnicy Małej, w której ufundował kapliczkę ku czci św. Józefa a za swoje patrymonium nakazał wybudować nową plebanię. Zmarł 16 kwietnia 1931. Pochowany jest na cmentarzu w Zákamennom.
(25.4.1858 Veľká Lipnica - 29.1.1931) – słowacki ksiądz i literat. Urodził się 25 kwietnia 1858 w Lipnici Wielkiej. Święcenia kapłańskie przyjął w 1884 roku. Jego zasługą jest wyegzekwowanie od Sądu Najwyższego w Pradze wznowienie działalności liceum katolickiego w Kláštore pod Znievom. Był szczodrym mecenasem studentów. Zmarł 29 stycznia 1931r.
(6.8.1938 Vyšná Lipnica) – redaktor, pisarz, dyrektor Biblioteki Uniwersyteckiej w Bratysławie. Urodził się 6 sierpnia 1935 w Lipnici Małej. Po studiach na Uniwersytecie Komenskiego w Bratysławie pracował jako redaktor w dzienniku Gazeta Rolnicza (Roľnícke noviny) a później przyczynił się do powstania pierwszej biblioteki publicznej naukowej w Nitrze – Centralnej Biblioteki Rolniczej (Ustrednej pôdohospodárskej knižnice). W latach 1975 – 1989 pracował jako kierownik Gabinetu historii i promocji na Wyższej Szkole Pedagogicznej w Nitrze a po przewrocie został dyrektorem Biblioteki Uniwersyteckiej w Bratysławie, jednocześnie pod jego kierownictwem została zautomatyzowana jej praca. Wydał kilka prac naukowych i publikacji z zakresu informatyki tekstu oraz historii słowackiego szkolnictwa rolniczego. W tłumaczeniu angielskim wydał bullę Industriae Tuae (1992). Uczestniczył też w wydaniu dziesiątków innych publikacji książkowych i jest je autorem ponad czterystu artykułów z zakresu bibliotekoznawstwa oraz informatyki, historii i kultury słowackiej, zwłaszcza z życia i historii Nitry - Nitra starodawna i współczesna (Nitra starodávná a súčasná, 1988) czy Nitrzańskie piekło oraz inne teksty (Nitrianske inferno a iné texty, 2010).

Z

(1.10.1948 Dolná Zubrica) – archeolog, odkrywca największego w Europie skarb grzywien wielkomorawskich. Urodził się 1 października 1948 w Zubrzycy Dolnej. Jest absolwentem Liceum Ogólnokształcącego ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce oraz studiów archeologii na Uniwersytecie Jagiellońskim w Krakowie. Jest długoletnim pracownikiem Muzeum Archeologicznego w Krakowie. W ramach swojej pracy badawczej znalazł największy w Europie skarb grzywien wielkomorawskich (4212 grzywien o wadze 3630 kg). Na terenie Krakowa prowadził badania ratownicze a przez pewien czas pracował jako miejski konserwator zabytków. W 2009 roku prezydent Rzeczpospolitej Polskiej mianował go członkiem Społecznego Komitetu Odnowy Zabytków Krakowa. Jest autorem kilku ekspozycji archeologicznych oraz wielu prac naukowych, które zostały opublikowane w kraju i za granicą.
(27.4.1881 Jablonka – 29.11.1943)– słowacki ksiądz. Urodził się 27 kwietnia 1881 w Jabłonce. Święcenia kapłańskie przyjął w 1906 roku. W latach 1937 – 1943 pracował jako ksiądz w Lazanoch, gdzie 29 listopada 1943 zmarł. Pochowany jest w Kľaku.
(21.5.1805 Varšava - ?)
(29.11.1886 Dolná Zubrica – 13.101963) – słowacki ksiądz. Urodził się 29 listopada 1886 w Zubrzycy Dolnej. Wyświęcony za księdza został w 1910 roku. Od 1945 roku pracował jako proboszcz w Medzibrode. Zmarł 13 października 1963. Pochowany jest w Moštenicy.

Ž

(10.1.1923 Fridman – 25.8.2001 Spišská Kapitula) Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne študoval gymnázium v Kežmarku a teológiu v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 9. júna 1946 a potom pôsobil ako kaplán v Tvrdošíne a Hruštíne. Ako hruštínsky kaplán bol v roku 1950 zaistený a obvinený z velezrady. Po dvoch mesiacoch bol síce prepustený na slobodu, ale do pastorácie sa dostal až v roku 1952, kedy sa stal kaplánom v Levoči a následne kaplánom v Poprade a zároveň správcom farnosti v Liptovskej Tepličke. V roku 1954 bol opätovne z politických dôvodov zaistený a Krajským súdom v Košiciach odsúdený na tri roky odňatia slobody a tri roky straty občianskych práv. Postupne bol väznený v Košiciach, Bratislave, Prahe-Pankáci a Valdiciach. V roku 1955 bol amnestovaný a prepustený na slobodu, no nemohol nastúpiť do pastorácie, a tak pracoval ako robotník, kurič a skladník v Košiciach. Do duchovnej správy sa vrátil až v roku 1960, keď sa stal správcom farnosti Vydrník a Čenčice. Následne pôsobil ako správca farnosti v Spišskej Starej Vsi, Poprade, Veľkej Lomnici a Sedliackej Dubovej. Popri pastoračnej činnosti pracoval tajne v komisii pre katechézu Spišskej diecézy a má svoj podiel na Spišskom katechizme pre základné školy. V roku 1990 sa stal farárom v Tvarožnej, no už v októbri 1992 odišiel kvôli podlomenému zdraviu do Charitného kňazského domu sv. Jána Boska v Spišskej Kapitule, kde 25. augusta 2001 poslednýkrát vydýchol. Pochovaný je na miestnom cintoríne.
(1827 Pekelník – ?)