A
Narodil sa 25. augusta 1935 v slovenskej rodine Johany a Jozefa Andrašákovcov v Jablonke ako jeden z piatich súrodencov. Základné vzdelanie získal na slovenskej základnej škole v Jablonke, ktorú ukončil v roku 1950 a po ročnej prestávka začal študovať na novozaloženom slovenskom lýceu v Jablonke, kde maturoval v roku 1955. Po maturite vyučoval na slovenskej základnej škole v Čiernej Hore od Tribša, pričom zároveň diaľkovo absolvoval dvojročné učiteľské štúdium v Krakove. Následne učil v základných školách v Nižných Lapšoch, Repiskách, Rdzawke, Kluszkowciach a Jablonke-Matonogoch.
Popri vyučovaní sa aktívne zapájal aj do slovenského národného hnutia v Poľsku, pričom na III. zjazde KSSČaS v roku 1967 ho krajania zvolili za člena Predsedníctva Ústredného výboru. Od 1. októbra 1969 až do roku 1984 plnil funkciu tajomníka a v rokoch 1989 až 1999 podpredsedu Ústredného výboru Spolku. Významne sa podieľal na rozvoji slovenského hnutia na Orave, kde bol v rokoch 1989 – 1994 a od februára 1999 predsedom a v rokoch 1994 – 1999 podpredsedom Obvodného výboru. Spoločne s ďalšími krajanmi sa významnou mierou zaslúžil o zavedenie slovenskej sv. omše v Jablonke. Aktívne sa podieľal na popularizácii jediného slovenského mesačníka v Poľsku – časopisu Život, pričom bol aj členom redakčnej rady. Zaslúžil sa tiež o oživotvorenie Spolku svätého Vojtecha na Orave, ktorého sa stal podpredsedom a svoju dlhodobú spoluprácu s Maticou slovenskou zavŕšil v roku 1994 založením Miestneho odboru Matice slovenskej v Jablonke.
Za svoju obetavú verejnoprospešnú činnosť získal viacero vyznamenaní, o.i. Rytiersky kríž odrodenia Poľska, Zlatý a strieborný kríž za zásluhy, odznak Zaslúžilý kultúrny činiteľ, strieborný odznak Zaslúžilý pre krakovskú zem, Medailu ČSMS za zásluhy o rozvoj priateľstva a spolupráce, Pamätnú medailu Spolku sv. Vojtecha, Medailu za zásluhy pre KSSČaS a ďalšie.
Zomrel 17. júna 1999 v Jablonke vo veku nedožitých 63 rokov.
B
Kňažskú vysviacku prijal 8. augusta 1852. Kaplánoval v Zázrivej, 1854 v Ústí, potom vo Veličnej, 1856 v Rabči, 1858 bol administrátor a 1861 farár v Podvlku, kde zomrel a je aj pochovaný. Prispieval na slovenskú tlač, dal postaviť kríž so slovenským nápisom na miestnom cintoríne pri kostole.
C
Č
Slovenský národovec, veľprepošt Banskobystrickej kapituly, zakladateľ a prvý pokladník Matice slovenskej, zakladateľ Spolku svätého Vojtecha, mecén slovenskej kultúry, umenia, vzdelávania i chudobných a núdznych.
Základné vzdelanie získal v rodnej obci, a napriek tomu, že na gazdovstve bolo vždy veľa práce a každá ruka bola potrebná, urobili rodičia ťažké rozhodnutie a dali svojho nadaného syna študovať na meštianku v Trstenej. Vďaka duchovnej i finančnej podpore svojho strýka, horlivého člena Slovenského učeného tovarišstva menovca Tomáša Červeňa, vyštudoval gymnázium v Bratislave a Veszpréme, filozofiu v Rábe, teológiu v Pešti a Viedni, a v roku 1816 bol vysvätený za kňaza. Krátko si privyrábal ako vychovávateľ v šľachtickej rodine Kvassayovcov v Brodzanoch, odkiaľ bol povolaný do služieb banskobystrického biskupstva, kde následne pôsobil ako svätostoličný notár a biskupský tajomník, konzistoriálny radca, riaditeľ biskupskej kancelárie, kanonik pri stoličnom banskobystrickom chráme, čestný opát B. M. V. de Casa Nova, generálny biskupský vikár, archidiakon, riaditeľ ústavu pre nevládnych a vyslúžilých kňazov, kanonik – kustód, prosynodálny examinátor, radný manželského súdu. Vyvrcholenie jeho cirkevnej kariéry nastalo 8. apríla 1865, keď ho pápež Pius IX. vymenoval za veľprepošta Banskobystrickej kapituly. Svoju cirkevnú dráhu ukončil ako kapitulný vikár v roku 1871, keď v tejto funkcii pôsobil tri roky, od smrti biskupa a priateľa Štefana Moysesa. Hovorilo sa o ňom aj ako o možnom pokračovateľovi na biskupskom stolci, čo sa však vzhľadom na postupujúcu maďarizáciu nestalo.
Aj vo vysokých cirkevných funkciách ostal Tomáš Červeň veľmi skromný, pričom nezabúdal na svoj pôvod. Žil veľmi striedmo a väčšinu svojich príjmov rozdal. Stal sa z neho štedrý mecenáš chudobných, ako aj slovenského národného života. Podporoval vdovy, siroty, študentov, spolky i kultúrne inštitúcie. Prispieval do zbierok pre núdznych, pohorelcov, či na štipendiá a stravu pre nadaných chudobných žiakov. Okrem filantropických aktivít sa veľmi aktívne zapájal aj do slovenského národného hnutia a prejavoval záujem o všetky činnosti s ním spojené. V roku 1835 sa stal horlivým členom budinského Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý podporoval aj finančne. Nechýbal ani pri založení ďalšieho slovenského spolku Tatrín a bol tiež mecenášom Slovenského odseku cirkevno-literárneho spolku na ústrednom semeništi peštianskom.
Tomáš Červeň nezaváhal ani v rokoch meruôsmych a keď začiatkom februára 1849 prišiel do Banskej Bystrice Ľudovít Štúr so svojou stotinou dobrovoľníkov, stal sa členom novovzniknutej mestskej rady.
Po skončení revolúcie sa spoločne so Štefanom Moysesom a ďalšími národovcami zaslúžil o pretransformovanie banskobystrického gymnázia na úplné osemročné gymnázium, kde sa okrem nemeckého a latinského jazyka vyučovalo, ako vôbec na prvej strednej škole v Uhorsku, taktiež v slovenskom jazyku, konkrétne v kollárovskej česko-slovenskej variante.
V roku 1861 bol jedným z ôsmich slovenských národovcov, ktorí predstúpili pred cisára Habsburskej monarchie Františka Jozefa, aby mu predložili slovenské požiadavky spísané v Memorande slovenského národa a v roku 1863 jedným zo zakladateľov prvej celonárodnej inštitúcie Slovákov v Uhorsku Matice slovenskej, v ktorej sa stal zároveň prvým pokladníkom. Maticu slovenskú tiež finančne podporoval, pričom jej daroval svoju vzácnu zbierku mincí a v testamente aj celý svoj majetok 60 000 zlatých.
Podpis Tomáša Červeňa nechýba ani na stanovách Spolku svätého Vojtecha z roku 1857, pričom patril k tým činiteľom, ktorý výrazne pomáhali Andrejovi Radlinskému pri prípravách dokumentov a zdĺhavom procese jeho založenia. Na prvom valnom zhromaždení 14. septembra 1870 bol ako jeho zakladajúci člen zvolený do výboru. Následne bol do konca svojho života jeho podporovateľom a mecénom.
Mecenášstvo Tomáša Červeňa malo významný vplyv na rozvoj slovenskej literatúry, hudby, divadelníctva i múzejníctva, keďže počas svojho života pravidelne prispieval na mnohé kultúrne aktivity. Finančne podporoval napríklad slovenské divadlo v Liptovskom Mikuláši, bol účastinárom turčiansko sv. martinského kníhtlačiarsko-účastinárského spolku, prispel do zbierky na Štúrov pomník, či na slovenskú svetlicu v Martine. Vďaka nemu vyšli viaceré slovenské knihy a viacerí slovenskí velikáni svojej doby mu ako významnému slovenskému dejateľovi venovali svoje diela. Hudobný skladateľ, pedagóg a organista Ján Egry mu dedikoval prvý kancionál katolíckych duchovných piesní v spisovnej slovenčine Katolícky spevník, jazykovedec a kodifikátor etymologického slovenského pravopisu Martin Hattala svoje významné dielo Gramatica lingue Slovanicae, Ján Levoslav Bella svoj Staroslovenský Otče Náš, ktorý zložil na tisícročnú pamiatku pokresťančenia Slovákov skrz sv. Cyrila a Metoda. Básňou Jubilácia pozdravil banskobystrického kanonika pri príležitosti jeho menín katolícky kňaz a básnik Tomáš Varga. Pri príležitosti menovania za veľprepošta zložil Tomášovi Červeňovi hold v básni Tomu moja pieseň, v slávu zazvoní Karol Kuzmány a viacero svojich veršov mu venoval velikán slovenskej poézie Andrej Sládkovič.
„Vznešený Mecén slovenského národa“ Tomáš Červeň naposledy vydýchol 27. apríla 1876, pričom pochovaný bol o tri dni neskôr v biskupskej krypte svätokrížskeho kostola v Banskej Bystrici.
V nekrológu, ktorý vyšiel týždeň po jeho smrti v Národných novinách o ňom napísali: „Tomáš Červeň bol muž vysokoučený, srdca šľachetného, dobročinný, vrelý podporovateľ vied a umenia, zvlášte slovesnosti slovenskej, úprimne oddaný národu svojmu. Blízky i ďaleký svet znal, ctil a vážil statočnosť Jeho bezúhonnú, a dozajista pamiatka tejto udržaná bude vo vďačnej pamäti, na dlhé mnohé roky. Ale veliká bola i skromnosť Jeho. Pracoval, účinkoval, dejstvoval podľa síl svojich, ale v jeho živote nenájdete jednej doby, žeby lebo zásluhami svojimi bol sa chlubil, alebo kedy opustil bol medze skromnosti. Ba často pozdávalo sa, a to úprimným priateľom Jeho, že táto skromnosť je i nemiestna. A ruka v ruke so statočnosťou a skromnosťou stúpala obetavosť Jeho. Dôkazy tejto obetivosti bohate poskytoval cez celý svoj život. (...) Daj mu Bôh večnú slávu a večná i vďačná mu pamäť v národe!“
Viac sa dozviete na stránke:
Film o Tomášovi Červeňovi si môžete pozrieť na:
Narodil sa 19. marca 1939 v Jurgove, kde získal aj základné vzdelanie. Následne pokračoval v štúdiu na Lýceu Seweryna Goszczyńskiego v Novom Targu a v roku 1957 začal štúdium práva na Jagelovskej univerzite v Krakove, na ktoré získal štipendium Poľských štátnych železníc. Preto po jeho skončení nastúpil na miesto právnika na riaditeľstve spomínanej inštitúcie v Katoviciach. V roku 1966 vykonal štátnu skúšku právneho poradcu v Oblastnej arbitrážnej komisii v Katoviciach a získal miesto asistenta na Katedre politicko-právnych doktrín Jagelovskej univerzity. Po absolvovaní vojenskej služby sa v januári 1967 vrátil tentokrát už na Katedru histórie poľského práva filiálky Jagelovskej univerzity v Katoviciach, ktorá sa neskôr pretransformovala na Katedru histórie práva Sliezskej univerzity v Katoviciach. V roku 1971 tu verejne obhájil doktorskú prácu na tému Slovenská národná ideológia na prelome: Ľudovít Štúr (1815 – 1856), ktorá mala veľmi pozitívnu odozvu a získal za ňu individuálnu cenu III. stupňa poľského ministra školstva. V roku 1980 sa habilitoval s témou Vplyv centrálnych orgánov druhej Poľskej republiky na sliezske zákonodarstvo v rokoch 1922 – 1939 a stal sa docentom Sliezskej univerzity. O rok neskôr bol poverený vedením Katedry dejín štátneho zriadenia Poľska, pričom túto funkciu vykonával do roku 1995. Zároveň bol v rokoch 1978 – 1981 vedúcim Konzultačného profesionálneho bodu štúdia administratívy v Bielsku-Białej. Študijne pôsobil aj v Nemecku, vo Veľkej Británii a na Slovensku.
Profesorom Sliezskej univerzity sa stal v roku 1990 a o štyri roky neskôr si prevzal z rúk vtedajšieho poľského prezidenta Lecha Wałęsu aj titul mimoriadneho profesora. V rokoch 1998 – 2001 taktiež pôsobil ako vedúci Katedry histórie štátu a práva na filiálke Univerzity Márie Curie-Skłodowskiej v Rzeszowe a následne do roku 2006 ako vedúci Katedry histórie štátu a práva na novozaloženej Rzeszowskej univerzite. V roku 2008 bol vymenovaný za riadneho profesora. Je prvým a jediným profesorom slovenskej národnosti v Poľsku.
Vo svojej vedeckej práci sa venuje predovšetkým otázkam politického systému autonómneho sliezskeho vojvodstva v medzivojnovom období, ako aj historicko-právnym otázkam severného Spiša a slovenského obyvateľstva na poľskom území. Je autorom monografií: Wpływ centralnych organów Drugiej Rzeczypospolitej na ustawodawstwo śląskie w latach 1922 – 1939 (1979), Autonomia Śląska 1922 – 1939 (1988), Immunitet parlamentarny posłów Sejmu Śląskiego w latach 1922 – 1939 (1992), Rada Narodowa Republiki Słowackiej (1998), Interpelacje poselskie w Sejmie Śląskim 1922-1939 : regulacja prawna a praktyka (2016) a viac ako stovky odborných štúdií s danou problematikou.
Možno povedať, že aj popri úspešnej univerzitnej kariére jubilant nikdy nezabudol na svoj rodný kraj a na svoj slovenský pôvod, na ktorý je patrične hrdý. Okrem už vyššie spomínanej doktorskej práce, napísal desiatky štúdií a článkov zameraných na problematiku slovenskej menšiny v Poľsku, z ktorých viaceré boli publikované, okrem iného, aj na stránkach mesačníka slovenskej minority v Poľsku Život či vedeckého zborníka Almanach Slováci v Poľsku. Je autorom mnohých apologetických príspevkov, ktoré intelektuálnou formou prezentujú postavenie a históriu Slovákov na spišských a oravských územiach v Poľsku. Aj jeho zásluhou sa táto problematika stala predmetom intelektuálneho záujmu nielen v Poľsku, ale aj na Slovensku. Pri príležitosti 450. výročia založenia svojej rodnej obce Jurgov vydal v roku 1996 publikáciu Dejiny a súčasnosť Jurgova 1546 – 1996. V tom istom roku bol na XX. mimoriadnom zjazde Spolku Slovákov v Poľsku zvolený za jeho predsedu, pričom túto funkciu vykonáva dodnes. Slovenskú menšinu v Poľsku zastupoval v rokoch 2005 až 2012 tiež ako člen Spoločnej komisie vlády a národnostných i etnických menšín.
Okrem slovenčiny ovláda tiež latinčinu, maďarčinu, ruštinu, češtinu, nemčinu a angličtinu. Svoje vynikajúce jazykové znalosti uplatňuje nielen vo vedeckej sfére, ale aj ako oprávnený turistický sprievodca, či súdny prekladateľ slovenského, českého a poľského jazyka. Má taktiež štátne oprávnenie tatranského sprievodcu III. stupňa, je členom tatranských dobrovoľníckych záchranárov a má tiež oprávnenia pomocníka lyžiarskeho inštruktora.
Za svoju vedeckú prácu i prácu v prospech slovenskej menšiny v Poľsku získal počas života profesor Jozef Čongva viacero ocenení slovenských i poľských organizácií, medzi inými Zlatý kríž za zásluhy, Zlatý odznak Zväzu poľských učiteľov, cenu poľského ministra školstva, Pamätnú plaketu Ľudovíta Štúra, medailu ministra kultúry Slovenskej republiky i Zlatú medailu za zásluhy pre Spolok Slovákov v Poľsku. V roku 2009 mu prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie Rád Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku, najmä vo vedeckej, pedagogickej a kultúrnej oblasti a v roku 2014 mu udelil prezident Poľskej republiky zlatý Kríž Rádu Polonia Restituta za významné zásluhy v oblasti činnosti v prospech národnostných a etnických menšín a za významné úspechy vo vedeckej práci.
D
Narodil sa 2. apríla 1845 v severospišskej obci Tribš, kde aj vyrastal. Vysoké Tatry navštevoval od svojich štrnástich rokov. Ľudovú školu absolvoval v Novom Targu a v Prešove, gymnázium v Levoči, filológiu vo Viedni a v Budapešti. Počas štúdií navštevoval Alpy. V roku 1873 ukončil profesúru a vrátil sa ako stredoškolský profesor na gymnázium do Levoče. Patril medzi zakladateľov Uhorského karpatského spolku a bol jeho dlhoročným pokladníkom. Zaslúžil sa o výstavbu mnohých tatranských chodníkov, vybudovanie dnešnej Cesty Slobody, ale i Karpatského múzea v Poprade. Bol autorom mnohých článkov, správ a fotogrametrických máp z Vysokých Tatier, ako i vydareného sprievodcu z roku 1888 Wegweiser durch Ungarischen Karpathen s dvoma mapami. Patril medzi priekopníkov zimného horolezectva a bol horolezecky aktívny do vysokého veku. Za jeho prínos mu UKS udelil čestné členstvo v roku 1911 a na sklonku existencie UKS sa stal aj jeho čestným predsedom. V nemeckom a maďarskom názvosloví je vrchol Malé, respektívne Nižné Rysy uvádzaný ako Dénesspitze a Dénes csúcs. Zomrel v Levoči a pochovaný je na tamojšom evanjelickom cintoríne.
Narodil sa 25. marca 1942 v Nedeci. Najväčšiu popularitu mu priniesla postava Jánošíka v legendárnom divadelnom predstavení Na skle maľované, avšak vytvoril významné postavy vo viac ako štyridsiatich slovenských a českých filmoch, okrem iného Medená veža, Stratená dolina, Tisícročná včela, Tri gaštanové kone či Alžbetin dvor. Stvárnil tiež množstvo postáv v rozhlasových a televíznych hrách. V roku 2007 bol vyznamenaný prezidentom SR Ivanom Gašparovičom Radom Ľudovíta Štúra I. triedy – za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a divadelného umenia.
Ď
F
G
Narodil sa 11. septembra 1921 v podtatranskej dedinke Jurgov na Spiši. Bol aktívnym činiteľom miestnej slovenskej organizácie, členom jej predstavenstva a členom čestného súdu. Po opätovnom pripojený Jurgova k Poľsku v 1945 bol za svoje národné presvedčenie prenasledovaný a väznený. Vo svojej rezbárskej práci sa zo začiatku zameriaval na výrobu úžitkových predmetov z dreva, v 60. rokoch viedol sám rezbársku školu tzv. Gombošovú školu, ktorú opätovne otvoril v r. 1974. Miloval drevo a svoju lásku k rezbárskemu remeslu sa snažil preniesť na viacerých mladých jurgovských krajanov. Vystavoval v Zakopanom, Tarnove, Varšave, Krakove a v Bratislave.
Narodil sa 3. novembra 1932 v Nedeci v rodine Jozefa Grivalského a Anny, rodenej Kapolkovej. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiách na Slovensku. Napriek ťažkému obdobiu, ktoré bolo v päťdesiatych rokoch 20. storočia spojené vo vtedajšom Československu s prenasledovaním predstaviteľov cirkvi, sa rozhodol študovať teológiu. Vysvätený za kňaza bol 24. júna 1956 v Bratislave. Následne krátky čas pôsobil ako kaplán v Sabinove a Michalovciach a v rokoch 1956 – 1958 absolvoval základnú vojenskú službu. Po jej skončení pôsobil ako kaplán Humennom, Bardejove a farnosti Košice-Juh. V roku 1962 bol nespravodlivo odsúdený i uväznený a od roku 1965 postavený mimo pastorácie. Do duchovnej služby sa vrátil v roku 1967. Stal sa správcom farnosti v Slanci, kde pôsobil až do roku 1990. Posledných desať rokov svojej duchovnej služby bol farárom v Plavči , kde sa zaslúžil o reštauráciu hlavného i bočných oltárov, úpravu chodníkov v okolí kostola, namontovanie vežových hodín, odliatie dlho prasknutého zvona či postavenie súsošia slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda. V obci ostal žiť aj po svojom odchode na dôchodok v roku 2000. Zomrel 29. októbra 2010. Poslednej rozlúčky s ním o dva dni neskôr sa zúčastnilo takmer 3500 veriacich z rôznych kútov Slovenska i zahraničia.
H
Narodil sa 3. mája 1906 v Pekelníku. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a po absolvovaní gymnázia v Trstenej sa rozhodol pre štúdiá teológie v Spišskej Kapitule. Po vysvätení 29. júna 1931 pôsobil ako kaplán vo Veselom a následne ako kňaz v Malatinej a Lokci, kde sa výrazne zaslúžil o rozvoj kultúrneho i náboženského života. Bol iniciátorom i tajomníkom Spolku svätého Pavla a článkami prispieval do časopisu Rozvoj. Zomrel 9. septembra 1971 v Lokci, kde je aj pochovaný.
Narodil sa 1. mája 1904 v rodine slovenských prisťahovalcov z Novej Belej v Clevlande. Už v mladom veku osirel, a tak si musel raziť cestu životom svojim vlastným umom a schopnosťami. Základné vzdelanie získal na farskej škole pri slovenskej osade sv. Vendelína v Clevelande a následne bol jedným z prvých žiakov – sirôt Prvej katolíckej slovenskej jednoty v Middletowne. Vyššiu školu a kolégium navštevoval u českých benediktínov v Lisle. Po jeho skončení tu pôsobil v rokoch 1924 – 1927 ako učiteľ. Nasledujúce dva roky bol asistentom chémie na New York University. Na jeseň 1929 prešiel na vyššiu školu slovenských benediktínov v Clevlande, kde vyučoval chémiu, dejepis a jazyky. V roku 1937 ho zhromaždenie Prvej katolíckej slovenskej jednoty zvolilo za redaktora tlačového orgánu Jednota, pričom túto funkciu vykonával až do konca svojho života. Okrem toho bol od roku 1958 aj redaktorom časopisu Slovák v Amerike, pri ktorom založil úspešnú publikačnú edíciu Knižnicu Literárneho Almanachu Slováka v Amerike.
Pre potreby študentov vyšších škôl zostavil moderné učebnice slovenského jazyka (Slovak Lessons, Slovak for Beginners, Let´s learn Slovak) a je taktiež autorom 700-stránkového anglicko-slovenského slovníka (English-Slovak Dictionary). V rokoch 1950 až 1962 bol predsedom Slovenskej ligy. Z jeho podnetu vznikla v roku 1952 Informačná kancelária Slovenskej ligy vo Washingtone, ktorá vydávala informačné publikácie o Slovensku v anglickom jazyku (Slovak Newsletter, Slovakia, Annual Furdek). Precestoval takmer celú Ameriku, kde sa zúčastňoval slovenských slávností, schôdzí či zhromaždení. Napísal a preložil množstvo článkov, replík, či štúdií, ale aj memoránd a protestov ohľadom slovenskej otázky, vrátane území severného Spiša a hornej Oravy. Bol taktiež zakladateľom Slovenského ústavu, zakladateľom a prvým predsedom Kultúrnej základiny Antona Bernoláka a prvým americkým Slovákom pocteným pokálom Andreja Hlinku a prestížnej ceny Karola IV. Zomrel 10. januára 1964 Clevelande. V hlavnom meste Slovenska – v Bratislave si potomka slovenských vysťahovalcov z Novej Belej uctili pomenovaním ulice v mestskej časti Petržalka. Ulica Filipa Antona Hrobáka sa nachádza neďaleko dostihovej dráhy, pričom sa tiahne od Osuského po Dudovu ulicu.
Ch
Pochádzal zo slovenskej rodiny z kysucej obce Nesluša, usadenej vo Varšave. V roku 1942 sa ako osemnásťročný sa stal spoluzakladateľom ilegálneho protifašistického Slovenského národného výboru vo Varšave, pričom prijal krycie meno "Janko". Následne sa v roku 1944 zúčastnil ako člen jedninej inonárodnej jednotky Krajinskej armády slovenskej čaty 525 Varšavského povstania. Po vojne bol iniciátorom a hlavným organizátorom vzniku prvej celonárodnej organizácie Slovákov a Čechov v Poľsku. V roku 1957 spoločne s krajanmi zo Spiši a Orave založil Spoločnosť kultúrnu a sociálnu Čechov a Slovákov v Poľsku, ktorá sa rozšírila o českých exulantov z husitských čias. Bol jej prvým predsedom a neskôr podpredsedom i čestným predsedom na ňu nadväzujúcich krajanských organizácií. Zaslúžil sa tiež o vydávanie prvého a jediného slovenského časopisu Život, ktorý redigoval 33 rokov, od jeho založenia v roku 1957 až do roku 1990. Počas svojho života aktívne upevňoval národné povedomie krajanov, pomáhal v rozvoji výučby slovenského jazyka na školách, kultúrnej činnosti a ochotníckeho hnutia.
Pochádzala z rodiny slovenských vysťahovalcov z kysuckej obce Nesluša.
I
Pochádzal zo slovenskej rodiny usadenej vo Varšave, kde sa jeho otec Stanislav oženil s Poľkou Helenou Perzanowskou a tam ich aj zastihla II. svetová vojna. Po útoku Hitlera na Varšavu sa obaja Iringovci prihlásili do Légie Čechov a Slovákov, ktorá vznikla v Poľsku pred II. svetovou vojnou, a zúčastnili sa obrany Varšavy. Počas obrany poľského hlavného mesta zahynul otec Miroslava, Stanislav Iringh. Po páde Varšavy Miroslav prešiel do ilegality a ako bojovník Krajinskej armády prijal prezývku podľa mena otca Stanko. V roku 1942 varšavskí Slováci založili konšpiračný Slovenský národný výbor a po dohode s Krajinskou armádou (Armia Krajowa) vytvorili samostatnú 535. čatu - čatu Slovákov. V lete 1944 táto čata mala 57 vojakov a jej členmi boli taktiež predstavitelia iných národnosti: 28 Slovákov, 3 Maďari, 6 Gruzíncov, 1 Ukrajinec, 1 Čech a 18 Poliakov. 535. čata Slovákov mala vlastnú zástavu a trojfarebnú opasku so slovenským erbom, poľským štátnym znakom uprostred písmen WP a číslom čaty 535. Bola jedinou inonárodnou čatou v tomto povstaní. Pre Miroslava Iringha a pre viacerých Slovákov žijúcich v Poľsku Slovensko bolo a je ich symbolickým domovom, aj keď nikdy na Slovensku nežili. Slovensko a slovenský národ bol tak pre nich hodnotou najvyššou, pre ktorú vytvorili 535. čatu Slovákov vo Varšavskom povstaní. Za Slovensko bojovali s fašizmom a zaň väčšina spolubojovníkov Miroslava Iringha položila svoje životy. Z 57 vojakov čaty Varšavské povstanie prežilo len 11 mužov, v tom 9 bolo ranených. Medzi ranenými bol aj veliteľ 535. čaty Slovákov. Za svoju odbojársku činnosť bol vyznamenaný Dôstojníckym krížom Radu obrodenia Poľska, radom Virtuti Militari, dvakrát Krížom chrabrosti Poľskej republiky a ďalšími vyznamenaniami.
Miroslav Iringh sa taktiež zaslúžil pre slovenské hnutie v Poľsku. V roku 1957 bol spoluzakladateľom Spoločnosti kultúrno-sociálnej Čechov a Slovákov v Poľsku, bol členom jej prípravného výboru, aktívnym spolupracovníkom krajanského časopisu Život a redaktorom CAF (Ústrednej fotografickej agentúry) vo Varšave. Zomrel 28. mája 1985 a je pochovaný na varšavskom cintoríne Powązki.
J
Narodil sa 2. januára 1861 v Jablonke. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiu v Trstenej a Levoči, kde zložil maturitnú skúšku. Teológiu začal študovať vo Váci, odkiaľ prešiel externe do Budapešti a nakoniec štúdium ukončil na Spišskej Kapitule. Ordinovaný bol 1. júla 1877. Pôsobil ako kaplán v Zázrivej, Zubrohlave a Rabči. Od novembra 1892 začal svoje účinkovanie v Hnilčíku, najskôr ako kaplán a následne ako správca farnosti. V tejto spišskej obci pôsobil takmer polstoročie, celých 49 rokov. Pre miestny kostol zadovážil hlavný oltár Povýšenia svätého kríža z Purgerovej dielne z Grodenu, ako aj nový kostolný organ a sochu Božského srdca od umeleckého rezbára Františka Repčíka. Angažoval sa tiež pri vzniku novej školy pre deti baníkov v osade Roztoky. V dolnej časti Hnilčíka v Jerohute v roku 1930 z jeho iniciatívy vystavali nový kostolík, v ktorom hlavný oltár vytvoril spišskonovoveský rezbár František Repčík. Andrej Jablonský bol dušou i srdcom Slovák a spoločne s Jánom Kovalčíkom, hnilčíckym učiteľom a kantorom, prispieval aj do Národných novín. Na jeseň roku 1940 kňaza postihol srdcový záchvat, z choroby sa už nezotavil, umrel 26. júla 1941. Pochovaný je na hnilčíckom cintoríne za kostolom.
Narodil sa 4. apríla 1910 v Jablonke v slovenskej uvedomelej učiteľskej rodine. Študoval na učiteľskom ústave v Leviciach, potom učil pri svojom otcovi vo Veselom, kde sa jeho otec presťahoval roku 1921. Za jeho pôsobenia vo Veselom prispieval do Žiačika, Našej školy, Oravy, Slovenského hlasu a iných slovenských periodík. Bol znalcom goralského nárečia a pracoval pre Maticu slovenskú. Pozbieral skoro všetky goralské piesne, viaceré zharmonizoval a upravil. Nimi spestroval akadémie a divadelné hry. Jeho starý otec Anton Machay ako námestovský učiteľ bol s Hviezdoslavom za pobytu v Námestove v dennom styku. Jozef Jablonský zdramatizoval Hájnikovu ženu a nacvičil ju vo Veselom. Učil aj v Podbieli, Kamenici nad Hronom, Kameníne, Šali a v Prievidzi. Preložil Medveďobijcovho syna od Karola Maya (1936), zostavil osnovy vyučovania národného hospodárstva (ovocinárstvo, štepárstvo, zeleninárstvo). Písal o krásach Oravy, o jej kultúre, propagoval polhorské kúpele, sadenie ovocných stromčekov. Roku 1964 založil v Trstenej okresný výbor Ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu. Svojou prácou sa zaradil medzi priekopníkov novej formy práce na oravských školách.
K
(19.5.1925 Nová Belá – 24.8.2018 Ivánka pri Dunaji)
Narodil sa 13. októbra 1734 v Pustých Úľanoch neďaleko Trnavy. Po štúdiách v Šoproni a Viedni i pobyte v Schönbrunne, kde si vypočul hru malého Mozarta, sa začiatkom šesťdesiatych rokov 18. storočia usadil vo Varšave. Tu sa venoval výučbe hry na fortepiáne i sólovému spevu, no zároveň bol hudobným skladateľom a poľský národ mu môže vďačiť za vôbec prvú poľskú operu Nędza uszczęśliwiona (Obšťastnená bieda), ktorá mala premiéru 11. júla 1778 vo Varšave. Okrem nej napísal ešte ďalších osem opier, medzi inými Zośka czyli Wiejskie zaloty (1780), či Żołta szlafmyca albo Kolęda na Nowy rok. Ich úspech otvoril nové obdobie rozvoja poľskej opery, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou poľskej kultúry. Začiatkom 19. storočia usporadúval tzv. dworku Dulfowskim verejné hudobné večery. Bol členom slobodomurárskej lóže a v roku 1815 sa stal Riaditeľom Harmónie veľkého národného poľského východu.
Narodil sa 8. októbra 1937 v Jablonke. Už počas štúdia na Všeobecnovzdelávacom lýceu so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke si obľúbil slovenskú poéziu a debutoval ešte pred maturitou básňou Rodná reč, ktorá bola uverejnená v literárnom časopise Smer. Svoje básne publikoval taktiež v Mladej tvorbe i krajanskom časopise Život. Vo vydavateľstve Spolku Slovákov v Poľsku v Krakove mu vyšli tri básnické zbierky – Oravské návraty(2005), Dozvuky (2008) a Stopy jesene (2010). Okrem poézie sa venoval aj maliarskej tvorbe, pričom inšpiráciu čerpal najmä na rodnej Orave, v Pieninách či Szczawnici, ktorá sa stala jeho novým domovom, ale i v ďalších pekných kútoch Slovenska. Svoje obrazy vystavoval na vyše sto individuálnych i kolektívnych výstavách vo viacerých poľských mestách. Pri príležitosti výstavy v Galérii slovenského umenia Spolku Slovákov v Poľsku v Krakove bola vydaná publikácia s jeho životopisom a obrazmi pod názvom Moje krajinky/Moje pejzaże (2004). Ako rodák z Jablonky a člen Spolku Slovákov v Poľsku aktívne spolupracoval s redakciou jediného slovenského periodika v Poľsku Život a zúčastňoval sa hodnotenia mladých výtvarných talentov z území Spiša a Oravy, ktoré boli pripojené k Poľsku – Výtvarnej súťaže Ludwika Korkoša. Podieľal sa tiež na formovaní literárneho povedomia Slovákov v Poľsku a bol dlhoročným členom poroty recitačnej súťaže, ktorá po jeho smrti nesie názov Deň slovenskej poézie a prózy Františka Kolkoviča. Zomrel 6. júna 2012 v Szczawnicy, kde je aj pochovaný. Po jeho smrti vydal Spolok Slovákov v Poľsku spomienkovú knihu In memoriam František Kolkovič (2012), ktorá prezentuje jeho novšiu maliarsku tvorbu.
Narodil sa 6. apríla 1944 sa v Čiernej Hore. Po skončení vojny a pripojení rodnej obce k Poľsku sa spoločne s rodičmi, rovnako nadanými umelcami, vysťahoval do vtedajšieho Československa, kde študoval umelecké kováčstvo a zámočníctvo na SUPŠ v Kremnici a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Venuje sa komornej a monumentálnej sochárskej tvorbe, medailérstvu, keramike a šperku. V roku 1989 bol zakladateľom a organizátorom Medzinárodného sympózia šperku v Kremnici. Jeho tvorba je zastúpená v Slovenskej národnej galérii, v Galérii mesta Bratislavy, v Matici slovenskej v Martine i iných galériách. Vystavoval na Slovensku i v zahraničí, napríklad v Prahe, Erfurte, Paríži, Zürichu, Klagenfurte, Sydney, či Ríme. Rozsah jeho tvorby siaha od dávnych motívov, cez realistické a štylizované medaily a reliéfy až k postmodernistickému šperku. (mm-m)
(17.1.1928 Čierna Hora – 24.12.1992 Bratislava)
Narodila sa 2. augusta 1904 v Čiernej Hore. Po skončení druhej svetovej vojny a pripojení jej rodnej obce k Poľsku odišla s celou rodinou na Slovensko. Tu sa preslávila najmä v maľbe na sklo a ľudovej výšivke, pričom viacero jej diel odkúpila Slovenská národná galéria. Talentovaný bol aj jej manžel, deti i vnuci, ktorí sa venovali rôznym druhom umenia. Alžbeta Korkošová zomrela 21. mája 1983 v Bratislave, pričom po jej smrti darovala rodina Korkošovcov gazdovstvo v Čiernej Hore poľskému štátu a v súlade s ich želaním tu bolo vytvorené múzeum ľudovej kultúry. O slovenskom pôvode jej majiteľov sa tu však bohužiaľ nedozvieme nič a nenachádza sa tu dokonca ani informačná tabuľa v slovenskom jazyku. (mm-m)
(16.11.1941 Čierna Hora)
(15.12.1970 Dolná Zubrica – 1.12.2003)
L
(15.3.1880 Jablonka – 5.10.1958 Levoča) – słowacki ksiądz, wikariusz Jego Świątobliwości, pedagog.
Urodził się 15 marca 1880 w Jabłonce. Święcenia kapłańskie przyjął 21 czerwca 1903, najpierw pracował w diecezji Vacovskej a od 1920 roku przeszedł do dieciezji Spiskej. W okresie międzywojennym pracował jako nauczyciel w liceum w Lewoczy i został rektor Niższego Seminarium w Lewoczy. W 1938 roku został dyrektorem Liceum katolickiego w Lewoczy. W tym samym roku uhonorowany został godnością wikariusza Jego Świątobliwości. Następnie przeszedł na emeryturę i w 1940 roku powrócił na tereny przyłączone i stał się administratorem w Kacwinie. Po zakończeniu II. wojny światowej wnioskował jako autochton o pozostanie na obszarze przyłączonym do Polski, za co został uwięziony i w wyniku tego wydalony do Czechosłowacji. W 1945 roku mieszkał w Javorine i pomagał w pracach duszpasterskich. Ostatnie lata spędził jako emeryt w Lewoczy, gdzie w 1958 roku zmarł.
(27.10.1921 Jablonka)
M
(1938 Repiská-Bryjov potok – 31.10.2010 Repiská-Bryjov potok)
(12.2.1882 Vyšné Lapše – 22.4.1970 Piešťany/Ľupča)
Narodil 16. februára 1887 v Nedeci v rodine Pavla Maťašovského a Rozálie, rodenej Gallikovej. Už ako 17-ročný sa v roku 1905 spolu s bratom Michalom vysťahoval do USA a usadil sa v Pennsylvánii v Pittsburghu, kde začal obchodovať. Postupne viedol až tri spoločnosti v južnej oblasti Pennsylvánie, pričom istý čas podnikal aj v Európe. V USA sa oženil so Slovenkou Annou Martinovou, s ktorou mali dcéry Máriu, Irenu, Katarínu a Annu i syna Jozefa Miloslava. Celá rodina viedla plnohodnotný život, ktorý bol okrem podnikania naplnený tiež aktivitou v rôznych slovenských spolkoch, dobrovoľných organizáciách, ale aj v politickom dianí v Amerike a Európe. Hneď po svojom príchode do USA sa zapojil do aktivít amerických Slovákov za oslobodenie svojich krajanov. Podieľal sa na založení 45. zboru Slovenskej ligy v Pittsburghu i jej ďalších aktivitách, smerujúcich k rozpadu Rakúsko-Uhorska a vytvoreniu spoločného štátu Slovákov a Čechov, do ktorého mala patriť aj jeho rodná Nedeca. Za týmto účelom počas prvej svetovej vojny organizoval dobrovoľníkov v USA do česko-slovenských légií vo Francúzsku, ktoré bojovali na strane Dohody proti Rakúsko-Uhorskej monarchii. V jeho dome na Jane Street bola zorganizovaná jednotka Červeného kríža, ktorá pre vojakov pripravovala a zasielala balíčky. Za tieto aktivity vyjadril poďakovanie Jozefovi Maťašovskému aj samotný americký minister vojny Newton D. Baker. V rámci aktivít Slovenskej ligy sa podieľal tiež na organizácii zbierky Za oslobodenie Slovenska, do ktorej prispeli viacerí Nedečania. Nechýbal ani pri podpísaní dôležitého dokumentu, ktorý deklaroval vôľu amerických Slovákov a Čechov na vytvorenie spoločného štátu – Pittsburskej dohody. Po vypuknutí česko-slovensko-poľského hraničného sporu pricestoval ako delegát československej vlády do novozrodeného Česko-Slovenska, aby spoločne s ďalšími americkými Slovákmi pochádzajúcimi zo Zamaguria a Oravy, pomohli pri vytváraní nového štátu. V rámci tejto pomoci napríklad finančne podporoval prvé slovenské noviny v Spišskej župe Tatry, kde uverejnil viacero článkov i básní, v ktorých vyjadril svoju lásku k domovine. Publikoval tiež v ďalších slovenských novinách Hlas Tatier. Keď 28. júla 1920 bola napriek preferenciám Nedečanov jeho rodná obec rozhodnutím Najvyššej rady mierovej konferencie pripojená k Poľsku, mietsni obyvatelia i americkí Slováci vzniesli viacero protestov. Jozef Maťašovský sa podieľal na vypracovaní Promemoria a Appellu, v ktorých rodáci z obcí pripojených k Poľsku protestovali proti ich odovzdaniu, dožadovali sa zachovania integrity Slovenska a uskutočnenia plebiscitu. Nedecký rodák sa stal tiež jedným zo zakladateľov a zároveň predsedom amerického Stáleho výboru pre celok Slovenska (Permanent Committe for the integration of Slovakia) v Pittsburghu, ktorého pobočky vznikali aj v ďalších amerických mestách i v Spišskej Novej Vsi. Stály výbor sledoval situáciu na pripojených územiach a v roku 1921 uverejnil Jozef Maťašovský správu, v ktorej popisoval osudy 70 väznených a týraných civilných osôb z predmetných obcí kvôli slovenskej národnosti. Vo svojich aktivitách neustal počas celého medzivojnového obdobia, za čo mu v roku 1939 prišlo poďakovanie z prezidentskej kancelárie. Počas druhej svetovej vojny slúžil v americkej civilnej obrane v rôznych oblastiach, vrátane výcviku regrútov. Po druhom pripojení Nedece k Poľsku v roku 1945 sa podieľal na založení Amerického oslobodzovacieho výboru Spiša a Oravy (American Liberation Committee for Spiš and Orava) v Pittsburghu, ktorého sa stal predsedom, pričom jeho pobočky postupne zakladali rodáci zo spišských a oravských obcí pripojených k Poľsku v ďalších trinástich amerických mestách, Kanade, Uruguaji i v Československu. O situácii informoval Jozef Maťašovský aj v dvojjazyčných novinách Slovák v Amerike, kde bola vydelená celá jedna strana s vyobrazením nedeckého hradu, na ktorej boli uverejňované reportáže, listy, výpovede či rezolúcie z predmetných obcí.
Okrem týchto aktivít bol Jozef Maťašovský aj známym zástancom vyváženého rozvoja telesnej a duchovnej kultúry človeka. Svoje nadšenie pre telesnú kultúru a lásku k domovine skĺbil v slovenských telovýchovných organizáciách v USA – Slovenský katolícky Sokol (Slovak Catholic Sokol) a Prvá slovenská katolícka jednota (First Catholic Slovak Union). V roku 1915 sa podieľal na prvom sokolskom zlete západných žúp v Pittsburghu, kde sa telesne zdatní Slováci v Amerike predstavili s rôznymi telesnými cvičeniami, okrem iného aj v rytme slovenských ľudových piesní. Jozef Maťašovský istý čas miestnu organizáciu aj viedol, pričom pre Sokolov pripravoval gymnastické i atletické programy. Jednotlivé cvičenia a terminológiu vydal tiež knižne. V jeho originálnych choreografiách sa objavovali prvky slovenskej kultúry, keď napríklad v roku 1912 prekvapil s originálnym cvičením s valaškami. Nadšenie pre gymnastiku a atletiku zdieľala tiež jeho manželka Anna, ako aj ich deti a vnuci, ktorí sú dodnes aktívnymi členmi organizácie.
Popri telesnom rozvoji považoval Jozef Maťašovský za dôležité rozvíjať aj duchovnú stránku človeka, a to prostredníctvom umenia a kultúry. Okrem toho, že sám písal básne a najmä polemické články, aktívne propagoval tiež slovenské umenie a literatúru. Bol vo finančnom výbore, ktorý priviedol do Ameriky delegátov Matice slovenskej, aby predstavili slovenskú literatúru, umenie a hudbu. Nezaprel v sebe ani pre mnohých Nedečanov vlastné divadelné nadanie a založil malé divadielko, v ktorom režíroval hry zobrazujúce bežný život v slovenskom jazyku. V Pittsburghu založil tiež slovenský zbor a istý čas pôsobil aj ako redaktor slovenských novín Obrana. Ako o ňom napísal v pocte manželom Maťašovským Austin M. Murphy: „zatiaľ čo väčšina jeho súčasníkov upadla do zabudnutia, on je stále známy tisícom ľudí, ktorí trénovali jeho gymnastiku, čítali jeho články, počuli ho hovoriť a spievať, zažili jeho vodcovské nadanie a nasledovali jeho kroky.“
Dvere domu Jozefa a Anny Maťašovských na Jane Street v Pittsburghu boli pre Slovákov vždy otvorené a rodina bola známa svojou milou pohostinnosťou.
Jozef Baltazár Maťašovský zomrel 1. júna 1980. Pochovaný je na cintoríne Emlenton, Venango County, Pennsylvania v USA. Na náhrobnom kameni má vytesané tri výstižné slová – vlastenec, vodca, športovec.
(25.7.1956 Horná Zubrica – 19.2.1995 Horná Zubrica)
pseud. Andrej Bielovodský, Gor, Gogoľov, Zloja M.
Narodil sa 4. septembra 1902 v Jurgove, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval na piaristickom gymnáziu v Podolínci, Levoči a Ružomberku, kde zmaturoval. Teologické vzdelanie nadobudol na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej kapitule, pričom kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Jána Vojtaššáka 29. júna 1925. V rokoch 1925 – 1929 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave československý jazyk, filozofiu a poľský jazyk. Zároveň bol prefektom na vysokoškolskom internáte Svoradov a redaktorom časopisu Rozvoj. V druhej polovici roku 1927 krátky čas pôsobil ako kňaz v Bobrovci, Spišskej Kapitule i Poprade a následne bol do vypuknutia druhej svetovej vojny profesorom československého jazyka a literatúry na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, kde v rokoch 1928 – 1932 vykonával aj funkciu pomocného riaditeľa ústavu s titulom správca – profesor. Zároveň bol čestným predsedom Samovzdelávacieho krúžku Jána Hollého a župným dôverníkom Slovenského katolíckeho skautingu. Po opätovnom pripojení spišských a oravských obcí k Poľsku sa stal na krátky čas vládnym komisárom pre pričlenené územia. Na jeho zákrok prepustili z väzenia v Ilave jurgovského kňaza Antona Sikoru. Počas vojny pôsobil ako vedecký pracovník Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave. Redigoval časopis Náš národ, zabezpečoval vysielanie Slovenského rozhlasu pre Slovákov v zahraničí a uskutočnil niekoľko ciest k Slovákom v Rumunsku. V roku 1944 odišiel z Bratislavy a pracoval externe v Jurgove, kde zároveň bezplatne vyučoval slovenský jazyk na miestnej meštianskej škole. V januári 1945 bol ztaknutý sovietskymi jednotkami v Spišskej Kapitule a väznený v Levoči. Po prepustení sa uchýlil na faru vo Veľkej Frankovej k spolurodákovi z Jurgova, dekanovi Jozefovi Vojtasovi. Keďže po ňom pátrali bezpečnostné orgány na jeseň tajne prešiel cez Osturňu do Repísk a ukrýval sa rodnom dome v Jurgove. V januári 1946 na rozhlasovú výzvu Slovenskej ligy v Bratislave znovu tajne prešiel vo veľkej fujavici na Slovensko – cez Veľkú Frankovú do Spišskej Starej Vsi, odkiaľ ho jeho bývalí žiaci a priatelia odviezli do Kežmarku. Ďalšie jeho kroky viedli do Bratislavy, kde pracoval ako vedecký poradca Ministerstva zahraničných vecí ČSR počas rokovaní s Poľskom. V rokoch 1947 – 1950 pracoval ako referent Slovenskej ligy v Bratislave a v nasledujúcom období ako docent na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1953 ako vedúci Katedry cirkevných dejín a kresťanskej archeológie. O desať rokov urobil doktorát z teológie a stal sa riadnym profesorom na spomínanej fakulte. Ako historik sa zameral na obdobie včasného feudalizmu, cyrilo-metodský odkaz, národné obrodenie a dejiny spisovnej slovenčiny. Vedecky obhajoval prináležitosť severospišských a hornooravských obcí k Slovensku. Z oblasti literárnej histórie doplnil poznatky o viacerých slovenských kultúrnych dejateľoch. Viedol krúžky, kde medzi študentmi prebúdzal lásku k rodnej reči a poznaniu vlastnej minulosti. K poznaniu dejín slovenského spisovného jazyka prispel objavom, záchranou a publikovaním viacerých vzácnych jazykových pamiatok. Podieľal sa tiež na tvorbe učebníc slovenského jazyka. Zomrel náhle v Bratislave, a keďže poľská strana nepovolila prevezenie jeho pozostatkov do rodného Jurgova, bol pochovaný v neďalekom meste Kežmarok. Náhrobný kameň však tvorí balvan z rieky Bialka, na ktorom je tepaný kovový kríž, busta Alojza Miškoviča a jeho údaje. Autorom tohto náhrobku bol ďalší významný rodák zo severného Spiša – Čiernej Hory akademický sochár a birmovný syn Ludwik Korkoš.
(23.6.1933 Horná Zubrica) – słowacka artystka i pedagog.
Urodziła się 23 czerwca 1933 w Zubrzycy Górnej. Jest absolwentką Liceum ogólnokształcącego ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce, studium nauczycielskiego słowackiej filologii na Wyższej Szkole Pedagogicznej w Krakowie oraz studium wychowania plastycznego na Wydziale Pedagogiczno-plastycznym Uniwersytetu Śląskiego w Cieszynie. Żyje i tworzy w Zubrzycy Górnej, jednocześnie jej obrazy są bezpośrednio powiązane z rodzinną Orawą. Miała kilkanaście wystaw indywidulanych w Polsce i na Słowacji. Jej obrazy świętych zdobią kościoły w Psarach, Zubrzycy Górnej, Piekielniku oraz Chyżnem. Wybór z jej twórczości był kilkakrotnie prezentowany również w Galerii Sztuki Słowackiej Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie, jednocześnie przy tej okazji została wydana publikacja z jej życiorysem i obrazami z nazwą Wybór z twórczości/Výber z tvorby (2006). Jej działalność artystyczna, praca pedagogiczna w kilku szkołach słowackich, jak i działalność społeczna na rzecz krajańskiego ruchu jest między krajanami ze Spisza i Orawy szczególnie ceniona.
N
(10.12.1792 Nižné Lapše – 17.10.1858 Spišské Podhradie)
Ján Nálepka sa narodil päť rokov po bernolákovskej kodifikácii a v roku založenia Slovenského učeného tovarišstva – 10. decembra 1792. V rodných Nižných Lapšoch s najväčšou pravdepodobnosťou absolvoval ľudovú školu, po ktorej pokračoval na známom piaristickom gymnáziu v Podolínci, kde získal humanitné vzdelanie. Následne študoval dva roky filozofiu a tri roky teológiu v arcibiskupskom seminári Trnave, kde sa mal možnosť zoznámiť s neskorším spišským biskupom a stúpencom slovenského národného hnutia Ladislavom Zábojským, ktorému venoval svoje básnické diela. Štúdiá ukončil ročným kurzom v biskupskom seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený v 6. augusta 1816 pomocným spišským biskupom Štefanom Čechom. Ako kaplán v pastorácii bol rok a tri mesiace na Orave, a to v Podvlku, Nižnej a Lipnici. Následne pôsobil naďalej ako kaplán rok a pol v Ružomberku a dva roky v Chmeľnici. Na svoje prvé farárske miesto nastúpil v roku 1821 do Tribša, kde strávil tri a pol roka. Farárom bol aj v rodných Nižných Lapšoch, štyri roky a dva mesiace. V tom čase, v roku 1824 sa stal tiež tajomníkom Dunajeckého dekanátu. Do benefícia vo Fridmane ho uviedol spišský biskup Jozef Bélik 30. decembra 1828. V októbri 1832 Ján Evanjelista Nálepka prichýlil pod svoju strechu ako fridmanský farár na niekoľko dní poľského cestovateľa a spisovateľa Seweryna Goszczyńského. Ten vo svojom Denníku z ciest po Tatrách vyjadril k nemu svoj veľký obdiv, keď ho opísal ako veľmi láskavého človeka a excelentného kňaza: „Spoznal som v ňom služobníka Cirkvi, akých som v mojom živote stretol málo. Aj popri vyššom vzdelaní plný kresťanských čností, milý, bezprostredný a popri tom zachovávajúci vo všednom živote vysokú dôstojnosť svojho stavu, rozhľadený; bol skutočne obetavý, ukazujúci jedinú správnu cestu, zakaždým, keď plnil svoju tajomnú službu pri oltári.“ Podobne sa o ňom vyjadril neznámy pisateľ, ktorý vo svojom rukopise zachytáva osudy významných katolíckych kňazov: „Tu na Magure hlásal všade horlivě evangelium věčnej lásky. Byl populárnym svatořečníkom, kázne jeho byly plné nadšenia a pomazanosti.“ Prídomok „Evanjelista“ teda vhodne vystihoval Nálepkov charakter a pôsobenie medzi ľudom. Seweryn Goszczyński zároveň, okrem vzdelanosti a dôstojnosti fridmanského kňaza, podčiarkuje i jeho slovenský naturel, ako aj slovenskosť miestnych obyvateľov: „Počul som ho, keď sa vo svojom postavení prihováral ľudu: jeho kázne boli po slovensky, lebo od tejto dediny sa už začína krajina obývaná Slovákmi, a jeho slová boli naplnené tou istou evanjeliovou jednoduchosťou, láskou, lahodnosťou, ktorých príklad dával svojím životom.” Po slovensky sa s ním zhovárali aj dve dcéry miestneho ekonóma, ktoré ho očarili svojou bezprostrednosťou i krásou slovenského jazyka: „Slovenský jazyk v ústach dievčiny je veľmi milý, o čom som sa mohol presvedčiť, lebo som často robil dvom dievčinám spoločnosť pri zbieraní rýdzikov“. Okrem krásnych Sloveniek urobila na spisovateľa dojem, a to omnoho väčší ako impozantný nedecký hrad týčiaci na vápencovom brale, ktorý taktiež vďaka Jánovi Nálepkovi navštívil, knižnica fridmanského farára. „Bolo v nej okolo 2000 zväzkov najvýznamnejších spisovateľov rôznych národností, tak originálov, ako aj prekladov, najviac v nemčine,“ medzi inými napríklad tiež Shakespeare. Vzdelanosť, rozhľadenosť i dôstojnosť Jána Evanjelistu Nálepku boli iste atribúty, ktoré viedli k tomu, že 3. júla 1838 sa po odchode nedeckého farára Jána Frangnera stal novým dekanom Dunajeckého dištriktu. V tom čase pod neho spadali všetky zamagurské farnosti, teda Veľká Franková s filiálkami v Malej Frankovej, Osturni i hornom a dolnom mlyne, Fridman s filiálkami vo Falštíne, Rovni a alódiom Remeňove, Haligovce s filiálkami Lipník a Stráňany, Spišské Hanušovce s filiálkami Jezersko a mlyn Keheľ, Jurgov s filiálkami Čierna Hora, Repisko, Solisko, Javorina a Podspády, Kacvín, Krempachy s filiálkami Durštín a horným i dolným mlynom, Nižné Lapše s filiálkou Kotelnična, Vyšné Lapše s filiálkou v Lapšanke, Lechnica s filiálkami v Havke, Dolnej Lechnici, Červenom Kláštore, Smerdžonke a Zámostí, Lesnica s filiálkami Huta a mlyn, Matiašovce s filiálkami Zálesie a horný mlyn, Nedeca s filiálkou v Nedeci-Zámku, Spišská Stará Ves s filiálkami Tridsiatok, Lysá nad Dunajcom, Majere, mlyn na Tridsiatku a dolný mlyn, Reľov s filiálkou Hágy, Veľká Lesná, Tribš s filiálkami mlyn a Čierna Hora i farnosť Nová Belá. Celkovo 18 365 veriacich rímskych katolíkov. O necelé tri roky po vymenovaní za dekana sa 29. januára 1841 stal fridmanský farár čestným kanonikom a v roku 1853 aj skutočným kanonikom Spišskej Kapituly. Nižnolapšanský rodák Ján Evanjelista Nálepka patril k ľuďom, ktorí boli obdarení veľkou charizmou a viacerými umeleckými vlohami. Bol vynikajúcim hudobníkom i znalcom cirkevnej hudbya taktiež, ak by sme použili jazyk dobovej terminológie, skvelým veršovníkom. V duchu myšlienok bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva šíril slovenský jazyk i literatúru a v roku 1835 spísal zbierku Zápale, z Modlítbi Swatích a Pesňiček Duchowňích k Službám Božím celého Roku Swatég Rimskég Katolickég Cirkwi, a k Prospechu Werícich obogeg Pohlawi, z Wážnostú Gého Nagoswícenegšég Milosti Pána Gozefa Bélik z Božého Smilowaňa Biskupa Spišského na swetlo widané. Vďaka tomuto zachovanému rukopisu máme možnosť nahliadnuť do slovenských modlitieb a piesní používaných na Zamagurí v prvej polovici 19. storočia. Ako stúpenec slovenského národného hnutia vyjadril svoje nadšenie z vymenovania za spišského biskupa spomínaného novoveského farára Ladislava Zábojského, ktorý bol oduševneným Slovákom. Na jeho počesť napísal Sláwospew ke Prowodnému Uvádzáňu Najoswiťenejšého a Najwelebňejšého Pána Ladislava Zabojszkyho, SS. Bohomluvnosťi Učiťela, a tohož umeňá pri C. K. Wisokej Škole Pešťánskéj Spolku Učiťelow Úda, t. ď. na Stoľicu a Hodnosť Biskupa Spišského, k Dowodu Oprawďiwéj Ucťiwosťi, a k Osohu Wiďecko-Orawskéj Ňemocnici na Swetlo Widaní. Túto oslavnú báseň zložil hexametrom, teda typickým časomerným veršom antických epických básní, čím dokazoval vyspelosť slovenčiny ako jazyka rovného latinčine či gréčtine. V roku 1851 vyšiel spomínaný Sláwospew na siedmich stranách tlačou v Levoči, pričom ako je uvedené v samotnom názve výťažok z neho bol venovaný oravskej nemocnici. Spišskému biskupovi Ladislavovi Zábojskému, ktorý sa aktívne zasadzoval za zrovnoprávnenie všetkých národov v Uhorsku, vrátane Slovákov, venoval tiež svoju ďalšiu ódu Chwálospew na Výročnú Památku Naroďeňá, a na Biskupstwí Poswácaňá vysoceuroďenej, ctinajhodňejšéj Osvéťenosťi Pána Ladislava Zabojszkyho z Milosťi Bozkéj, Stolici Apoštolskéj Biskupa Bohomluv. Učiťela, a t. d. Otca najmilosťivejšého, Prevelebnému Kňezstvu, a Verícim tohož Biskupstva k Poťešeňú, a Cťi venovaný a vydaný skrz J. E. N. 21. Mája 1858. Báseň, rovnako ako predchádzajúca, vyšla tlačou v Levoči, a to necelých päť mesiacov pred jeho smrťou. Tá ho zastihla 17. októbra 1858 vo veku neodžitých 66 rokov v Spišskej Kapitule, kde sa zdržiaval posledných päť rokov svojho života. (mm-m)
O
P
R
(10.10.1941 Čierna Hora – 5.3.2019 Bratislava)
S
Narodil sa 11. decembra 1909 slovenským vysťahovalcom z Čiernej Hory v Chicago v USA. Po návrate rodiny do Čiernej Hory tu navštevoval ľudovú školu a následne gymnázium v Levoči a Ružomberku. V roku 1926 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Vysokoškolské štúdium absolvoval na viacerých západoeurópskych univerzitách – v holandskom Nijmegene, rakúskom Innsbrucku, či belgickom Louvaine, kde bol 24. augusta 1937 vysvätený za kňaza. Po návrate na Slovensko v roku 1938 pôsobil v trnavskej rezidencii ako minister domu, neskôr ako predstavený domu v Levoči i levočského malého seminára, pričom stál aj na čele Mariánskej kongregácie v Levoči. V roku 1946 bol vymenovaný za provinciála slovenskej viceprovincie jezuitov. Po roku 1948 sa stal terčom komunistických perzekúcií a ako rehoľník bol najskôr internovaný a následne aj zatknutý a odsúdený za velezradu vo vykonštruovanom procese. Po prepustení v roku 1960 ďalej v skrytosti viedol slovenských jezuitov, ktorých činnosť bola zakázaná, a to až do roku 1977. Zomrel 8. januára 1984 v Bratislave.
Narodil sa 16. júna 1875 v Kacvíne, kde získal základné vzdelanie. Po následných štúdiách v Levoči a Spišskej Kapitule bol 4. apríla 1899 vysvätený za kňaza. Viac ako rok pôsobil v Zázrivej a Veličnej, odkiaľ bol v auguste 1900 preložený do rodnej obce ako pomocník chorľavému Jánovi Ceperíkovi, pričom po jeho smrti sa stal nakrátko správcom farnosti. Z Kacvína pokračoval v duchovnej službe vo Veľkej Lesnej, Bobrove, Levoči a od roku 1906 až do konca svojich dní 26. apríla 1934 v Chrasti nad Hornádom, najskôr ako správca farnosti a následne ako farár, celých 28 rokov. (mm-m)
Narodil sa 23. decembera 1893 v Kacvíne, kde získal aj základné vzdelanie. Študoval na Spišskej kapitule a dirigovanie a spev na konzervatóriu v Prahe, hudobnú vedu a slavistiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1916 sa vrátil na Spišskú kapitulu, kde pôsobil ako pedagóg na učiteľskom ústave. Po troch rokoch odišiel do Bratislavy, nakrátko na pedagogickú fakultu do Trnavy a späť do Bratislavy, kde pôsobil na Hudobnej a dramatickej akadémii a na Štátnom konzervatóriu, na ktorého poštátnení a premenovaní mal veľký podiel. Bol organizátorom, zakladateľom a prvým rektorom Vysokej školy múzických umení (1949-1950), neskôr prorektorom a vedúcim Katedry spevu a opernej reprodukcie. Prednášal dirigovanie zboru, dejiny hudobnej výchovy a hlasovú výchovu. Mal veľké zásluhy na založení Slovenskej filharmónie v roku 1949, pričom bol tiež zbormajstrom Spevokolu bratislavských učiteľov a neskôr Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Pôsobil aj ako riaditeľ Slovenskej filharmónie. Zaslúžil sa tiež o zrod a formovanie slovenskej hudobnej kritiky a je autorom viacerých diel z hudobnej metodiky či hudobnej psychológie. Patril k najvýznamnejším organizátorom hudobného školstva i verejného hudobného života na Slovensku. Zomrel 28. novembra 1975 v Bratislave, kde je aj pochovaný. V roku 2016 mu Spolok Slovákov v Poľsku odhalil pamätnú tabuľu v jeho rodnej obci Kacvín na miestnom Slovenskom dome.
Narodil sa 16. januára 1863 ako tretí syn v slovenskej roľníckej rodine Vojtecha Strončeka a Uršuli, rodenej Dulebovej v Nedeci v dome číslo 20. Strončekovci mali stredne veľké gazdovstvo, na ktorom ostal práve Valentín. V roku 1884 sa oženil s Nedečankou Katarínou Ferenčekovou, pričom svedkom mu bol miestny učiteľ Ján Strojný. Začiatkom 20. storočia zverili Valentínovi Strončekovi Nedečania funkciu kostolníka a následne si ho vybrali za aj za richtára obce. Valentín patril k miestnym národne uvedomelým Slovákom, čo sa prejavilo aj po skončení prvej svetovej vojny, keď sa jednoznačne postavil sa za to, aby Nedeca i Nedeca-Zámok ostali v Československu. V máji 1919 podpísal ako richtár, spoločne s ďalšími Nedečanmi, osvedčenie za zotrvanie oboch obcí v Československu a proti pripojeniu k Poľsku. Pre jeho neoblomný slovenský národný postoj spáchali na neho poľskí ozbrojenci v noci z 26. na 27. júna 1920 atentát. Výbušniny, ktoré mu hodili do domu ťažko zranili nielen jeho samotného, ale taktiež jeho synov Jána a Jozefa i dcéru Annu. Dňa 1. júla 1920 v nemocnici v Spišskej Sobote Valentín Stronček zraneniam spôsobeným výbuchom podľahol. Pochovaný je v Nedeci.
Š
(21.1.1938 Kacvín – 22.11.2008 Nedeca)
T
V
Narodil sa 3. apríla 1904 v Kacvíne. Jeho insitné výtvarné diela boli oslavou krás zamagurskej prírody, histórie a života jej obyvateľov. Okrem maľovania bol tiež vynikajúcim hudobníkom. Hral na husliach a trúbke, syn Ján na saxofóne i klarinete a syn František na base. Rodinná kapela mala na Spiši vybudované dobré meno a bola známa po celom okolí. Zapájal sa tiež do slovenského národného hnutia, pričom patril medzi zakladateľov Spoločnosti kultúrno-sociálnej Čechov a Slovákov v Poľsku. Zomrel 10. decembra 1988 v rodnej obci.
(18.12.1861 Horná Lipnica – 16.4.1931) – kanonik, pralat papieski, wikariusz generalny oraz rektor Seminarium Spiskiego.
Urodził się 18 grudnia 1861 w Lipnicy Małej. Teologię studiował w Spišskej Kapitule. Święcenia kapłańskie przyjął 30 czerwca 1884. Wikariuszem był w Slovenskej Vsi, Markušovciach i Námestowie. W 1893 roku przejął probostwo w wolnej parafii Zákamenné, gdzie przepracował 28 lat. Podczas jego proboszczowania została rozpoczęta i dokończona budowa nowego kościoła murowanego w podwójnym stylu neoromańskim, który istniej do dzisiaj. W późniejszym okresie był inspektorem szkolnym, doradcą przy Stolicy Apostolskiej, dziekanem środkowoorawskiego dziekanatu, honorowym kanonikiem oraz sędziom prosynodalnym. W kwietniu 1921 biskup Ján Vojtaššák mianował go za wikariusza generalnego oraz rektora Seminarium Spiskiego w Spišskiej Kapitule. Jozef Vojtíček nigdy nie zapomniał o swojej rodzinnej miejscowości Lipnicy Małej, w której ufundował kapliczkę ku czci św. Józefa a za swoje patrymonium nakazał wybudować nową plebanię. Zmarł 16 kwietnia 1931. Pochowany jest na cmentarzu w Zákamennom.
(6.8.1938 Vyšná Lipnica) – redaktor, pisarz, dyrektor Biblioteki Uniwersyteckiej w Bratysławie.
Urodził się 6 sierpnia 1935 w Lipnici Małej. Po studiach na Uniwersytecie Komenskiego w Bratysławie pracował jako redaktor w dzienniku Gazeta Rolnicza (Roľnícke noviny) a później przyczynił się do powstania pierwszej biblioteki publicznej naukowej w Nitrze – Centralnej Biblioteki Rolniczej (Ustrednej pôdohospodárskej knižnice). W latach 1975 – 1989 pracował jako kierownik Gabinetu historii i promocji na Wyższej Szkole Pedagogicznej w Nitrze a po przewrocie został dyrektorem Biblioteki Uniwersyteckiej w Bratysławie, jednocześnie pod jego kierownictwem została zautomatyzowana jej praca. Wydał kilka prac naukowych i publikacji z zakresu informatyki tekstu oraz historii słowackiego szkolnictwa rolniczego. W tłumaczeniu angielskim wydał bullę Industriae Tuae (1992). Uczestniczył też w wydaniu dziesiątków innych publikacji książkowych i jest je autorem ponad czterystu artykułów z zakresu bibliotekoznawstwa oraz informatyki, historii i kultury słowackiej, zwłaszcza z życia i historii Nitry - Nitra starodawna i współczesna (Nitra starodávná a súčasná, 1988) czy Nitrzańskie piekło oraz inne teksty (Nitrianske inferno a iné texty, 2010).
Z
(1.10.1948 Dolná Zubrica) – archeolog, odkrywca największego w Europie skarb grzywien wielkomorawskich.
Urodził się 1 października 1948 w Zubrzycy Dolnej. Jest absolwentem Liceum Ogólnokształcącego ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce oraz studiów archeologii na Uniwersytecie Jagiellońskim w Krakowie. Jest długoletnim pracownikiem Muzeum Archeologicznego w Krakowie. W ramach swojej pracy badawczej znalazł największy w Europie skarb grzywien wielkomorawskich (4212 grzywien o wadze 3630 kg). Na terenie Krakowa prowadził badania ratownicze a przez pewien czas pracował jako miejski konserwator zabytków. W 2009 roku prezydent Rzeczpospolitej Polskiej mianował go członkiem Społecznego Komitetu Odnowy Zabytków Krakowa. Jest autorem kilku ekspozycji archeologicznych oraz wielu prac naukowych, które zostały opublikowane w kraju i za granicą.
Ž
(10.1.1923 Fridman – 25.8.2001 Spišská Kapitula)
Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne študoval gymnázium v Kežmarku a teológiu v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 9. júna 1946 a potom pôsobil ako kaplán v Tvrdošíne a Hruštíne. Ako hruštínsky kaplán bol v roku 1950 zaistený a obvinený z velezrady. Po dvoch mesiacoch bol síce prepustený na slobodu, ale do pastorácie sa dostal až v roku 1952, kedy sa stal kaplánom v Levoči a následne kaplánom v Poprade a zároveň správcom farnosti v Liptovskej Tepličke. V roku 1954 bol opätovne z politických dôvodov zaistený a Krajským súdom v Košiciach odsúdený na tri roky odňatia slobody a tri roky straty občianskych práv. Postupne bol väznený v Košiciach, Bratislave, Prahe-Pankáci a Valdiciach. V roku 1955 bol amnestovaný a prepustený na slobodu, no nemohol nastúpiť do pastorácie, a tak pracoval ako robotník, kurič a skladník v Košiciach. Do duchovnej správy sa vrátil až v roku 1960, keď sa stal správcom farnosti Vydrník a Čenčice. Následne pôsobil ako správca farnosti v Spišskej Starej Vsi, Poprade, Veľkej Lomnici a Sedliackej Dubovej. Popri pastoračnej činnosti pracoval tajne v komisii pre katechézu Spišskej diecézy a má svoj podiel na Spišskom katechizme pre základné školy. V roku 1990 sa stal farárom v Tvarožnej, no už v októbri 1992 odišiel kvôli podlomenému zdraviu do Charitného kňazského domu sv. Jána Boska v Spišskej Kapitule, kde 25. augusta 2001 poslednýkrát vydýchol. Pochovaný je na miestnom cintoríne.
Wejść w tym miesiącu: 3698