A

Narodil sa 25. augusta 1935 v slovenskej rodine Johany a Jozefa Andrašákovcov v Jablonke ako jeden z piatich súrodencov. Základné vzdelanie získal na slovenskej základnej škole v Jablonke, ktorú ukončil v roku 1950 a po ročnej prestávka začal študovať na novozaloženom slovenskom lýceu v Jablonke, kde maturoval v roku 1955. Po maturite vyučoval na slovenskej základnej škole v Čiernej Hore od Tribša, pričom zároveň diaľkovo absolvoval dvojročné učiteľské štúdium v Krakove. Následne učil v základných školách v Nižných Lapšoch, Repiskách, Rdzawke, Kluszkowciach a Jablonke-Matonogoch.
Popri vyučovaní sa aktívne zapájal aj do slovenského národného hnutia v Poľsku, pričom na III. zjazde KSSČaS v roku 1967 ho krajania zvolili za člena Predsedníctva Ústredného výboru. Od 1. októbra 1969 až do roku 1984 plnil funkciu tajomníka a v rokoch 1989 až 1999 podpredsedu Ústredného výboru Spolku. V7znamne sa podieľal na rozvoji slovenského hnutia na Orave, kde bol v rokoch 1989 – 1994 a od februára 1999 predsedom a v rokoch 1994 – 1999 podpredsedom Obvodného výboru. Spoločne s ďalšími krajanmi sa významnou mierou zaslúžil o zavedenie slovenskej sv. omše v Jablonke. Aktívne sa podieľal na popularizácii jediného slovenského mesačníka v Poľsku – časopisu Život, pričom bol aj členom redakčnej rady. Zaslúžil sa tiež o oživotvorenie Spolku svätého Vojtecha na Orave, ktorého sa stal podpredsedom a svoju dlhodobú spoluprácu s Maticou slovenskou zavŕšil v roku 1994 založením Miestneho odboru Matice slovenskej v Jablonke.
Za svoju obetavú verejnoprospešnú činnosť získal viacero vyznamenaní, o.i. Rytiersky kríž odrodenia Poľska, Zlatý a strieborný kríž za zásluhy, odznak Zaslúžilý kultúrny činiteľ, strieborný odznak Zaslúžilý pre krakovskú zem, Medailu ČSMS za zásluhy o rozvoj priateľstva a spolupráce, Pamätnú medailu Spolku sv. Vojtecha, Medailu za zásluhy pre KSSČaS a ďalšie.
Zomrel 17. júna 1999 v Jablonke vo veku nedožitých 63 rokov.

B

Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiách na gymnáziách v Podolínci a Levoči. Teologické vzdelanie nadobudol v Spišskej Kapitule a za kňaza bol vysvätený 29. júna 1925. Následne kaplánoval v Spišských Vlachoch i Tvrdošíne a krátky čas bol správcom v Zázrivej a Liptovskej Tepličke. V roku 1930 sa stal farárom v Zákamennom, kde sa okrem duchovných aktivít zapájal aj do spoločenského života. Bol predsedom spolku Červeného kríža, priekopníkom Spolku chovateľov poštových holubov i zakladateľom Združenia katolíckej mládeže, včelárskeho spolku a Matice slovenskej. Z jeho iniciatívy sa tu podarilo vybudovať novú modernú školskú budovu. V máji 1946 odišiel po 15-ročnom pôsobení do Holumnice, kde pôsobil až do svojej smrti 15. decembra 1962. Pochovaný je spoločne s oboma rodičmi pri miestnom kostole.

Narodil sa v roku 1924 v Pekelníku. Po skončení druhej svetovej vojny a pripojení rodnej obce k Poľsku ostal žiť v Československu, kde pracoval ako vysokoškolský učiteľ v oblasti výtvarnej pedagogiky a teórie vyučovania výtvarnej výchovy. Je autorom či spoluautorom viacerých odborných publikácií, ako Metodika výtvarnej výchovy (1964), Modelovanie vo výtvarnej výchove (1967), Metodika písania (1977), Teória vyučovania výtvarnej výchovy (1980), či Didaktika výtvarnej výchovy (1989), ktoré sú dodnes citovanými a využívanými prácami.
Kňažskú vysviacku prijal 8. augusta 1852. Kaplánoval v Zázrivej, 1854 v Ústí, potom vo Veličnej, 1856 v Rabči, 1858 bol administrátor a 1861 farár v Podvlku, kde zomrel a je aj pochovaný.

Narodil sa 3. októbra 1894 vo Vyšných Lapšoch. Ako kňaz pôsobil v Košickej arcidiecéze. V roku 1917 bol kaplánom v Haniske a Ruskove a posledný rok prvej svetovej vojny vojenským kurátom a kaplánom vo Veľkom Šariši. V roku 1920 sa opätovne vrátil do Hanisky, no už o rok na to sa stal správcom farnosti Fričovce. Posledným jeho pôsobiskom boli Ražňany, kde bol kňazom od roku 1938. Zomrel 4. augusta 1949 v poslednej menovanej dedinke, kde je aj pochovaný.

Jozef Bonk patril medzi popredné osobnosti duchovného a slovenského národného života na hornej Orave na prelome 19. a 20. storočia. Narodil sa 31. júla 1858 v Podvlku a po absolvovaní základného vzdelania sa rozhodol pre kňazské povolanie.  Za rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený v Spišskej Kapitule 24. júna 1881. Svoje prvé roky duchovnej činnosti absolvoval ako kaplán v Sedliackej Dubovej, Lokci a Rabči. V roku 1889 sa stal kňazom v Dolnej Lipnici, kde účinkoval nasledujúcich 29 rokov. Podľa dobových dokumentov bol vynikajúcim kazateľom i slovenským vlastencom. Aj vďaka nemu 600 voličov hlasovalo vo voľbách do uhorského snemu v roku 1906 za slovenského poslanca Ferka Skyčáka. Jeho pričinením sa taktiež množstvo Slovákov z hornej Oravy stalo členmi Spolku svätého Vojtecha a práve za jeho pôsobenia prichádzali knižné podiely a kalendáre na hornú Oravu v plných debnách. Zomrel náhle 9. mája 1918 v Dolnej Lipnici, kde je aj pochovaný. Národné noviny o ňom v nekrológu napísali: „Rudoľub, cenný človek, srdcom a povolaním otec, navždy zavrel oči. Onemel výrečný jazyk. Pominul sa silný, mohutný kňaz. Orava má pekný počet vyberaných kazateľov, ale Bonkovi sa nevyrovná ani jeden. Bol obrom práce."

Štefan Bošák, s ktorého menom sa v literatúre stretávame aj v obmenách Bossanyi, Bossáni, či Bossák, bol náboženským spisovateľom, slovenským kazateľom a významným učencom 18. storočia. Narodil sa 11. novembra 1713 v Podvlku. Ako osemnásťročný vstúpil v roku 1731 do rehole konventuálnych františkánov – minoritov a prijal meno Serafín. Za kňaza bol vysvätený v roku 1737 a neskôr získal aj doktorát z filozofie a teológie. Po ukončení štúdií bol menovaný za magistra noviciátu v Nyírbátore, kde pre najmladších spolubratov prednášal filozofiu a morálnu teológiu. V nasledujúcom období pracoval v pastorácii pri rôznych kláštoroch svojej rehoľnej provincie. Postupne sa stával známym pre svoje kázne a exercície. S najväčšou pravdepodobnosťou plnil aj funkciu lektora v študijnom dome v Prešove. Vyznamenal sa však predovšetkým ako ľudový misionár, ako skromný rehoľník, ktorý preputoval hornaté územia východného a severného Slovenska za ľuďmi, ktorí ho potrebovali, ktorým hlásal Božie Slovo. Putoval, aby učil, slúžil, naprával, utešoval a liečil. Hlavné obdobie života pátra Serafína, teda obdobie od roku 1747 do roku 1777, je späté s kláštorom v Levoči. Tu prichádzal po dlhom putovaní odpočinúť si, pripravoval sa na svoje misijné výpravy a redigoval svoje knižky.
Osobitnú časť aktivít pátra Serafína predstavovalo písanie, ktoré bolo doplnením a dôležitou pomocou v jeho misijnom diele. Svoju prvú knihu vydal v roku 1740, pričom išlo o krátky katechizmus napísaný v niekdajšej slovenčine. Do svojej smrti pripravil ešte mnoho kníh v materinskom jazyku ako aj v latinčine. Ich obsah tvorili predovšetkým kázne. Ďalej to boli náboženské spisy rôzneho druhu, ktoré slúžili pre rozvoj ľudovej nábožnosti ako napríklad Hwezdičký Katolícke (Košice, 1766), či Zornička Katolicka (Levoča, 1778) alebo spevníky ako Písničký Pobožne a Missyonárske (Košice, 1766). Vynikal tiež v prírodných vedách, najmä v astronómii a geometrii a medzi jeho knižkami sa nájdu aj spisy z týchto oblastí. Jasným jazykom podaný obsah doplňoval vlastnoručným ilustráciami. Dielo aké nám zanechal ho zaraďuje k významným vzdelancom svojej doby na Slovensku. Jeho spisy sa celé desaťročia tešili obľúbenosťou medzi veriacimi i úctou u duchovenstva a sú cennou súčasťou slovenskej náboženskej literatúry, ktorá sa v tom čase ešte len rodila a sám ich autor sa javí ako predchodca bernolákovej doby.
Tridsať rokov misijných výprav pátra Serafína ukončila v roku 1777 choroba. Utiahol sa do Odorína na Spiši, kde vypomáhal vo farnosti a pripravoval do tlače ďalšie svoje kázne. Tam aj zomrel, dňa 19. apríla 1785, vo veku sedemdesiatdva rokov. Jeho telo spočíva v rehoľnej hrobke v Spišskom Štvrtku.

Viac o živote a diele pátra Štefana Bošáka sa dozviete v publikácii: https://tsp.org.pl/produkt/pater-stefan-serafin-bosak-ludovy-misionar-z-podvlku/

Augustín Bryja sa narodil 15. októbra 1904 vo Vyšných Lapšoch, kde prežil celý svoj život, pričom sa významne zaslúžil o rozvoj miestnej kultúry a slovenského národného hnutia. Bol zakladajúcim členom krajanského hnutia, podpredsedom Spolku Slovákov v Poľsku (1961-1963), zaslúžilým krajanským aktivistom a neúnavným propagátorom Života. Významne sa zaslúžil o rozvoj krajanského folklórneho hnutia na Spiši. Založil a viedol folklórny súbor a divadelný krúžok pri Miestnej skupine Spolku Slovákov v Poľsku vo Vyšných Lapšoch. Vďaka jeho obetavej práci získal mnohé ocenenia doma i na Slovensku. Bol iniciátorom výstavby klubovne v rodisku, slovenského vyučovania na školách, podieľal sa na organizovaní recitačných súťaží a ďalších podujatí.

Šarlota Buganová-Alexyová bola slovenskou poetkou, publicistkou, výtvarníčkou i predstaviteľkou feministického hnutia na Slovensku. Narodila sa 4. novembra 1906 v Hornej Lipnici. Ľudovú školu vychodila v Námestove, meštiansku dievčenskú školu v Ružomberku a Trstenej a gymnázium v Košiciach. Už ako 9-ročná žiačka napísala, nacvičila a uviedla detskú divadelnú hru Meniny starej mamy, za ktorú získala uznanie od básnika Ignáca Grebáča-Orlova. Vyššie vzdelanie nadobudla na Univerzite Komenského v Bratislave, Karlovej univerzite v Prahe, ako aj na parížskej Sorbone, kde získala štipendium na študijný pobyt. Od dvadsiatych rokov 20. storočia publikovala, najmä v Slovenských pohľadoch a Živene. Prispievala aj do ďalších slovenských časopisov a novín, napríklad do Vatry, Rozvoja, Slováka, Slovenskej pravdy, Slovenskej krajiny, či Slovenského národa, kde okrem iného propagovala feministické hnutie. Písala senzitívnu poéziu plnú prírodnej, ľúbostnej a etickej lyriky, ale tiež publicistické články, či hudobné a divadelné kritiky. Literárne sa odmlčala v polovici tridsiatych rokov, ale poézii ostala verná do konca života, o čom svedčia v rukopise zachované, nepublikované básne. Vďaka jej prekladom sa slovenská verejnosť mohla zoznámiť s dielami európskych literárnych velikánov ako Charles Baudelaire, či Oskar Wilde. So svojím manželom, slovenským akademickým maliarom Jankom Alexym, robila návrhy na gobelíny a ilustrovala viacero jeho kníh. Angažovala sa tiež za záchranu viacerých slovenských historických kultúrnych pamiatok, napríklad Bratislavského, Trenčianskeho, či Spišského hradu. Zomrela 1. júna 1978 v Bratislave.

C

Narodil sa 17. marca 1810 v Nedeci, kde získal aj základné vzdelanie. Následne študoval humanitné vedy v Podolínci a filozofiu v Rožňave i v Jágri a teológiu v Spišskej Kapitule. Vysvätený bol 1. augusta 1835 a na svoje prvé miesto kaplána nastúpil 8. augusta 1835 v Hybe, kde sa neskôr stal aj správcom. Väčšinu svojej kňazskej služby však vykonával v Kacvíne, najskôr iba krátko ako správca od 4. januára do 9. augusta 1837, a po dvanásť ročnom pôsobení v Jurgove, od 8. novembra 1849 už ako farár až do svojej smrti. Istý čas bol dekanom Dunajeckého dištriktu a od roku 1893 spišským kanonikom. Ján Ceperik oddaným podporovateľom slovenského národného hnutia v Uhorsku. Predplácal slovenské katolícke časopisy Cyrill a Method i Poklady kazateľského rečníctva a v časoch silnejúcej maďarizácie sa zasadil za postavenie novej slovenskej školy v Kacvíne, na ktorú prispel na tú dobu pomerne vysokou sumou 100 zlatých. Zachovali sa aj jeho zápisky v slovenčine. Pochovaný je pri kacvínskom kostole Všetkých svätých.

Č

Narodil sa 3. februára 1840 v Chyžnom. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici i Užhorode a následne filológiu a históriu na viedenskej univerzite. V roku 1864 získal profesorský diplom z histórie a zemepisu na univerzite v Pešti. Následne pôsobil na slovenskom katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, na gymnáziu v Bratislave a na univerzite v Pešti, kde prednášal Svetové dejiny. Zároveň bol členom krajinskej školskej rady a neskôr riaditeľom štátneho gymnázia v Budapešti. Počas života absolvoval viacero študijných ciest do Talianska, Francúzska, Nemecka a Anglicka. Vydal, zostavil, preložil a zredigoval učebnice pre gymnázia, školské atlasy, mapy Palestíny a Európy v dobe križiackych výprav, Grécka, Rímskeho impéria, školské nástenné mapy Európy a Uhorska. Je autorom viacerých historických a zemepisných článkov a vydal tiež niekoľko diel, napríklad Zemevid krajín uhorskej koruny s menami slovenskými (1870), Rakúsko-uhorská monarchia v písme a v obrazoch (1870) či Uhorsko dľa diela Jeho s. k. Wýsosti (1891). V roku 1909 bol za svoju prácu povýšený do zemianskeho stavu. Angažoval sa tiež v slovenskom národnom hnutí a počas svojho života aktívne prispieval do Slovenských národných novín a Národného kalendára. Patril tiež medzi zakladajúcich členov prvej celonárodnej inštitúcie Slovákov – Matice slovenskej. Zomrel 21. februára 1928 v Bratislave.
Narodil sa 28. júla 1768 v Chyžnom, avšak svoj plodný život prežil ako kaplán v Detve a kaplán i farár v Detvianskej Hute. Aktívne sa zapájal do slovenského národného hnutia, bol jedným z členov Slovenského učeného tovarišstva, ktoré malo za cieľ šíriť slovenský jazyk i literatúru a usilovať sa o kultúrne a osvetové pozdvihnutie Slovákov. Morálne i finančne podporoval svojho synovca Tomáša Červeňa, z ktorého sa aj vďaka tomu stal významný slovenský národovec a mecén.

Slovenský národovec, veľprepošt Banskobystrickej kapituly, zakladateľ a prvý pokladník Matice slovenskej, zakladateľ Spolku svätého Vojtecha, mecén slovenskej kultúry, umenia, vzdelávania i chudobných a núdznych.

Základné vzdelanie získal v rodnej obci, a napriek tomu, že na gazdovstve bolo vždy veľa práce a každá ruka bola potrebná, urobili rodičia ťažké rozhodnutie a dali svojho nadaného syna študovať na meštianku v Trstenej. Vďaka duchovnej i finančnej podpore svojho strýka, horlivého člena Slovenského učeného tovarišstva menovca Tomáša Červeňa, vyštudoval gymnázium v Bratislave a Veszpréme, filozofiu v Rábe, teológiu v Pešti a Viedni, a v roku 1816 bol vysvätený za kňaza. Krátko si privyrábal ako vychovávateľ v šľachtickej rodine Kvassayovcov v Brodzanoch, odkiaľ bol povolaný do služieb banskobystrického biskupstva, kde následne pôsobil ako svätostoličný notár a biskupský tajomník, konzistoriálny radca, riaditeľ biskupskej kancelárie, kanonik pri stoličnom banskobystrickom chráme, čestný opát B. M. V. de Casa Nova, generálny biskupský vikár, archidiakon, riaditeľ ústavu pre nevládnych a vyslúžilých kňazov, kanonik – kustód, prosynodálny examinátor, radný manželského súdu. Vyvrcholenie jeho cirkevnej kariéry nastalo 8. apríla 1865, keď ho pápež Pius IX. vymenoval za veľprepošta Banskobystrickej kapituly. Svoju cirkevnú dráhu ukončil ako kapitulný vikár v roku 1871, keď v tejto funkcii pôsobil tri roky, od smrti biskupa a priateľa Štefana Moysesa. Hovorilo sa o ňom aj ako o možnom pokračovateľovi na biskupskom stolci, čo sa však vzhľadom na postupujúcu maďarizáciu nestalo.
Aj vo vysokých cirkevných funkciách ostal Tomáš Červeň veľmi skromný, pričom nezabúdal na svoj pôvod. Žil veľmi striedmo a väčšinu svojich príjmov rozdal. Stal sa z neho štedrý mecenáš chudobných, ako aj slovenského národného života. Podporoval vdovy, siroty, študentov, spolky i kultúrne inštitúcie. Prispieval do zbierok pre núdznych, pohorelcov, či na štipendiá a stravu pre nadaných chudobných žiakov. Okrem filantropických aktivít sa veľmi aktívne zapájal aj do slovenského národného hnutia a prejavoval záujem o všetky činnosti s ním spojené. V roku 1835 sa stal horlivým členom budinského Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý podporoval aj finančne. Nechýbal ani pri založení ďalšieho slovenského spolku Tatrín a bol tiež mecenášom Slovenského odseku cirkevno-literárneho spolku na ústrednom semeništi peštianskom.
Tomáš Červeň nezaváhal ani v rokoch meruôsmych a keď začiatkom februára 1849 prišiel do Banskej Bystrice Ľudovít Štúr so svojou stotinou dobrovoľníkov, stal sa členom novovzniknutej mestskej rady.
Po skončení revolúcie sa spoločne so Štefanom Moysesom a ďalšími národovcami zaslúžil o pretransformovanie banskobystrického gymnázia na úplné osemročné gymnázium, kde sa okrem nemeckého a latinského jazyka vyučovalo, ako vôbec na prvej strednej škole v Uhorsku, taktiež v slovenskom jazyku, konkrétne v kollárovskej česko-slovenskej variante.
V roku 1861 bol jedným z ôsmich slovenských národovcov, ktorí predstúpili pred cisára Habsburskej monarchie Františka Jozefa, aby mu predložili slovenské požiadavky spísané v Memorande slovenského národa a v roku 1863 jedným zo zakladateľov prvej celonárodnej inštitúcie Slovákov v Uhorsku Matice slovenskej, v ktorej sa stal zároveň prvým pokladníkom. Maticu slovenskú tiež finančne podporoval, pričom jej daroval svoju vzácnu zbierku mincí a v testamente aj celý svoj majetok 60 000 zlatých.
Podpis Tomáša Červeňa nechýba ani na stanovách Spolku svätého Vojtecha z roku 1857, pričom patril k tým činiteľom, ktorý výrazne pomáhali Andrejovi Radlinskému pri prípravách dokumentov a zdĺhavom procese jeho založenia. Na prvom valnom zhromaždení 14. septembra 1870 bol ako jeho zakladajúci člen zvolený do výboru. Následne bol do konca svojho života jeho podporovateľom a mecénom.
Mecenášstvo Tomáša Červeňa malo významný vplyv na rozvoj slovenskej literatúry, hudby, divadelníctva i múzejníctva, keďže počas svojho života pravidelne prispieval na mnohé kultúrne aktivity. Finančne podporoval napríklad slovenské divadlo v Liptovskom Mikuláši, bol účastinárom turčiansko sv. martinského kníhtlačiarsko-účastinárského spolku, prispel do zbierky na Štúrov pomník, či na slovenskú svetlicu v Martine. Vďaka nemu vyšli viaceré slovenské knihy a viacerí slovenskí velikáni svojej doby mu ako významnému slovenskému dejateľovi venovali svoje diela. Hudobný skladateľ, pedagóg a organista Ján Egry mu dedikoval prvý kancionál katolíckych duchovných piesní v spisovnej slovenčine Katolícky spevník, jazykovedec a kodifikátor etymologického slovenského pravopisu Martin Hattala svoje významné dielo Gramatica lingue Slovanicae, Ján Levoslav Bella svoj Staroslovenský Otče Náš, ktorý zložil na tisícročnú pamiatku pokresťančenia Slovákov skrz sv. Cyrila a Metoda. Básňou Jubilácia pozdravil banskobystrického kanonika pri príležitosti jeho menín katolícky kňaz a básnik Tomáš Varga. Pri príležitosti menovania za veľprepošta zložil Tomášovi Červeňovi hold v básni Tomu moja pieseň, v slávu zazvoní Karol Kuzmány a viacero svojich veršov mu venoval velikán slovenskej poézie Andrej Sládkovič.
„Vznešený Mecén slovenského národa“ Tomáš Červeň naposledy vydýchol 27. apríla 1876, pričom pochovaný bol o tri dni neskôr v biskupskej krypte svätokrížskeho kostola v Banskej Bystrici.
V nekrológu, ktorý vyšiel týždeň po jeho smrti v Národných novinách o ňom napísali: „Tomáš Červeň bol muž vysokoučený, srdca šľachetného, dobročinný, vrelý podporovateľ vied a umenia, zvlášte slovesnosti slovenskej, úprimne oddaný národu svojmu. Blízky i ďaleký svet znal, ctil a vážil statočnosť Jeho bezúhonnú, a dozajista pamiatka tejto udržaná bude vo vďačnej pamäti, na dlhé mnohé roky. Ale veliká bola i skromnosť Jeho. Pracoval, účinkoval, dejstvoval podľa síl svojich, ale v jeho živote nenájdete jednej doby, žeby lebo zásluhami svojimi bol sa chlubil, alebo kedy opustil bol medze skromnosti. Ba často pozdávalo sa, a to úprimným priateľom Jeho, že táto skromnosť je i nemiestna. A ruka v ruke so statočnosťou a skromnosťou stúpala obetavosť Jeho. Dôkazy tejto obetivosti bohate poskytoval cez celý svoj život. (...) Daj mu Bôh večnú slávu a večná i vďačná mu pamäť v národe!“

Viac sa dozviete na stránke:

https://matica.sk/vzneseny-mecen-slovenskeho-naroda/?fbclid=IwAR2OqqcRWVF8tMopeNRuj5wWEmFBSj_FP8iF-Ezl7RIC9HdcxTbwLKNvR3k

Film o Tomášovi Červeňovi si môžete pozrieť na:

https://www.youtube.com/watch?v=9aGbN_uuSuk

Narodil sa 19. marca 1939 v Jurgove, kde získal aj základné vzdelanie. Následne pokračoval v štúdiu na Lýceu Seweryna Goszczyńskiego v Novom Targu a v roku 1957 začal štúdium práva na Jagelovskej univerzite v Krakove, na ktoré získal štipendium Poľských štátnych železníc. Preto po jeho skončení nastúpil na miesto právnika na riaditeľstve spomínanej inštitúcie v Katoviciach. V roku 1966 vykonal štátnu skúšku právneho poradcu v Oblastnej arbitrážnej komisii v Katoviciach a získal miesto asistenta na Katedre politicko-právnych doktrín Jagelovskej univerzity. Po absolvovaní vojenskej služby sa v januári 1967 vrátil tentokrát už na Katedru histórie poľského práva filiálky Jagelovskej univerzity v Katoviciach, ktorá sa neskôr pretransformovala na Katedru histórie práva Sliezskej univerzity v Katoviciach. V roku 1971 tu verejne obhájil doktorskú prácu na tému Slovenská národná ideológia na prelome: Ľudovít Štúr (1815 – 1856), ktorá mala veľmi pozitívnu odozvu a získal za ňu individuálnu cenu III. stupňa poľského ministra školstva. V roku 1980 sa habilitoval s témou Vplyv centrálnych orgánov druhej Poľskej republiky na sliezske zákonodarstvo v rokoch 1922 – 1939 a stal sa docentom Sliezskej univerzity. O rok neskôr bol poverený vedením Katedry dejín štátneho zriadenia Poľska, pričom túto funkciu vykonával do roku 1995. Zároveň bol v rokoch 1978 – 1981 vedúcim Konzultačného profesionálneho bodu štúdia administratívy v Bielsku-Białej. Študijne pôsobil aj v Nemecku, vo Veľkej Británii a na Slovensku.
Profesorom Sliezskej univerzity sa stal v roku 1990 a o štyri roky neskôr si prevzal z rúk vtedajšieho poľského prezidenta Lecha Wałęsu aj titul mimoriadneho profesora. V rokoch 1998 – 2001 taktiež pôsobil ako vedúci Katedry histórie štátu a práva na filiálke Univerzity Márie Curie-Skłodowskiej v Rzeszowe a následne do roku 2006 ako vedúci Katedry histórie štátu a práva na novozaloženej Rzeszowskej univerzite. V roku 2008 bol vymenovaný za riadneho profesora. Je prvým a jediným profesorom slovenskej národnosti v Poľsku.
Vo svojej vedeckej práci sa venuje predovšetkým otázkam politického systému autonómneho sliezskeho vojvodstva v medzivojnovom období, ako aj historicko-právnym otázkam severného Spiša a slovenského obyvateľstva na poľskom území. Je autorom monografií: Wpływ centralnych organów Drugiej Rzeczypospolitej na ustawodawstwo śląskie w latach 1922 – 1939 (1979), Autonomia Śląska 1922 – 1939 (1988), Immunitet parlamentarny posłów Sejmu Śląskiego w latach 1922 – 1939 (1992), Rada Narodowa Republiki Słowackiej (1998), Interpelacje poselskie w Sejmie Śląskim 1922-1939 : regulacja prawna a praktyka (2016) a viac ako stovky odborných štúdií s danou problematikou.
Možno povedať, že aj popri úspešnej univerzitnej kariére jubilant nikdy nezabudol na svoj rodný kraj a na svoj slovenský pôvod, na ktorý je patrične hrdý. Okrem už vyššie spomínanej doktorskej práce, napísal desiatky štúdií a článkov zameraných na problematiku slovenskej menšiny v Poľsku, z ktorých viaceré boli publikované, okrem iného, aj na stránkach mesačníka slovenskej minority v Poľsku Život či vedeckého zborníka Almanach Slováci v Poľsku. Je autorom mnohých apologetických príspevkov, ktoré intelektuálnou formou prezentujú postavenie a históriu Slovákov na spišských a oravských územiach v Poľsku. Aj jeho zásluhou sa táto problematika stala predmetom intelektuálneho záujmu nielen v Poľsku, ale aj na Slovensku. Pri príležitosti 450. výročia založenia svojej rodnej obce Jurgov vydal v roku 1996 publikáciu Dejiny a súčasnosť Jurgova 1546 – 1996. V tom istom roku bol na XX. mimoriadnom zjazde Spolku Slovákov v Poľsku zvolený za jeho predsedu, pričom túto funkciu vykonáva dodnes. Slovenskú menšinu v Poľsku zastupoval v rokoch 2005 až 2012 tiež ako člen Spoločnej komisie vlády a národnostných i etnických menšín.
Okrem slovenčiny ovláda tiež latinčinu, maďarčinu, ruštinu, češtinu, nemčinu a angličtinu. Svoje vynikajúce jazykové znalosti uplatňuje nielen vo vedeckej sfére, ale aj ako oprávnený turistický sprievodca, či súdny prekladateľ slovenského, českého a poľského jazyka. Má taktiež štátne oprávnenie tatranského sprievodcu III. stupňa, je členom tatranských dobrovoľníckych záchranárov a má tiež oprávnenia pomocníka lyžiarskeho inštruktora.
Za svoju vedeckú prácu i prácu v prospech slovenskej menšiny v Poľsku získal počas života profesor Jozef Čongva viacero ocenení slovenských i poľských organizácií, medzi inými Zlatý kríž za zásluhy, Zlatý odznak Zväzu poľských učiteľov, cenu poľského ministra školstva, Pamätnú plaketu Ľudovíta Štúra, medailu ministra kultúry Slovenskej republiky i Zlatú medailu za zásluhy pre Spolok Slovákov v Poľsku. V roku 2009 mu prezident Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie Rád Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o Slovenskú republiku, najmä vo vedeckej, pedagogickej a kultúrnej oblasti a v roku 2014 mu udelil prezident Poľskej republiky zlatý Kríž Rádu Polonia Restituta za významné zásluhy v oblasti činnosti v prospech národnostných a etnických menšín a za významné úspechy vo vedeckej práci.

D

Narodil sa 2. apríla 1845 v severospišskej obci Tribš, kde aj vyrastal. Vysoké Tatry navštevoval od svojich štrnástich rokov. Ľudovú školu absolvoval v Novom Targu a v Prešove, gymnázium v Levoči, filológiu vo Viedni a v Budapešti. Počas štúdií navštevoval Alpy. V roku 1873 ukončil profesúru a vrátil sa ako stredoškolský profesor na gymnázium do Levoče. Patril medzi zakladateľov Uhorského karpatského spolku a bol jeho dlhoročným pokladníkom. Zaslúžil sa o výstavbu mnohých tatranských chodníkov, vybudovanie dnešnej Cesty Slobody, ale i Karpatského múzea v Poprade. Bol autorom mnohých článkov, správ a fotogrametrických máp z Vysokých Tatier, ako i vydareného sprievodcu z roku 1888 Wegweiser durch Ungarischen Karpathen s dvoma mapami. Patril medzi priekopníkov zimného horolezectva a bol horolezecky aktívny do vysokého veku. Za jeho prínos mu UKS udelil čestné členstvo v roku 1911 a na sklonku existencie UKS sa stal aj jeho čestným predsedom. V nemeckom a maďarskom názvosloví je vrchol Malé, respektívne Nižné Rysy uvádzaný ako Dénesspitze a Dénes csúcs. Zomrel v Levoči a pochovaný je na tamojšom evanjelickom cintoríne.

 

Narodil sa 25. marca 1942 v Nedeci. Najväčšiu popularitu mu priniesla postava Jánošíka v legendárnom divadelnom predstavení Na skle maľované, avšak vytvoril významné postavy vo viac ako štyridsiatich slovenských a českých filmoch, okrem iného Medená veža, Stratená dolina, Tisícročná včela, Tri gaštanové kone či Alžbetin dvor. Stvárnil tiež množstvo postáv v rozhlasových a televíznych hrách. V roku 2007 bol vyznamenaný prezidentom SR Ivanom Gašparovičom Radom Ľudovíta Štúra I. triedy – za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a divadelného umenia.

Ď

Narodil sa 29. mája 1742 v Hornej Zubrici. V roku 1762 vstúpil v Trenčíne do jezuitského rádu. Na univerzite v Trnave študoval filozofiu a teológiu, kde po skončení vyučoval rétoriku a poetiku. Po rozpustení jezuitskej rehole učil na stredných školách v Trenčíne, Kőszegu, Budíne a Banskej Bystrici, kde zachránil banskobystrické gymnázium pred zrušením. Patril medzi najhorlivejších členov Slovenského učeného tovarišstva. V Banskej Bystrici pôsobil ako tajomník a promótor miestnej pobočky. Zložil oslavnú báseň Carmen na počesť prvého banskobystrického biskupa Františka Berchtolda. Zomrel 26. septembra 1799 v Banskej Bystrici. Zanechal po sebe obšírny denník a bohatú knižnicu so všetkými vtedajšími výtlačkami v bernolákovskej slovenčine.
Narodil sa v roku 1770 v Hornej Zubrici. Študoval právo a filozofiu, ale po skončení štúdií vstúpil do vojska. V bitke pri Meinzi bol za zásluhy povýšený na poručíka. V rokoch 1795 – 1796 bol veliteľom husárskeho oddielu a rok neskôr ho povolali do hlavnej vojenskej rady – Hofskriegsrat, pričom bol vymenovaný za nadporučíka. Vďaka jeho diplomatickým schopnostiam Rakúsko pripojilo k monarchii celé okolie Tignala a Gordolo s ďalšími siedmymi obcami, za čo bol povýšený do zemianskeho stavu a dostal donáciu. Bojoval tiež v napoleonských vojnách, vrátane slávnej bitky pri Slavkove i počas Napoleonovho ťaženia v Rusku. Počas týchto bojov získal najskôr hodnosť kapitána, štábneho kapitána a nakoniec majora. V novej vojne proti Napoleonovi v roku 1815 bol za hrdinstvo povýšený na podplukovníka a ruský cár Alexander I. ho vyznamenal rádom sv. Vladimíra III. triedy. Neskôr slúžil so svojou jazdeckou divíziou na Sicílii a v roku 1830, po 37 rokoch vojenskej služby, odišiel na odpočinok. Zomrel 8. júna 1834 vo Viedni. V záveti nezabudol ani na svoju rodnú obec a zo svojho značného majetku venoval väčšiu sumu peňazí rímskokatolíckej škole Hornej Zubrici.
Narodil sa 11. júna 1882 v Hornej Zubrici. Po vzniku ČSR pôsobil od roku 1919 ako úradník štátnej správy v Trstenej a následne od roku 1926 ako Hlavný komisár politickej správy na Krajinskom úrade v Bratislave.

F

Narodil sa 18. apríla 1919 v Tribši. Študoval v Novom Targu, teológiu v Krakove a na Spiši. Vysvätený bol 13. júna 1943. Pôsobil ako správca v Lokci, Zákamennom, Liptovskej Lúžnej, Nižnej Šuňave, Dolnom Smokovci, Štôle a napokon opätovne Nižnej Šuňave, kde aj skonal.

G

Narodil sa v roku 1799 v Chyžnom. Vysvätený za kňaza bol spišským biskupom Jozefom Bélikom v roku 1822. Pôsobil ako kaplán v Lokci a od roku 1830 ako farár v Habovke, kde zotrval 26 rokov. Pred smrťou sa utiahol do svojho rodiska Chyžného, kde v roku 1856 zomrel.

Narodil sa 11. septembra 1921 v podtatranskej dedinke Jurgov na Spiši. Bol aktívnym činiteľom miestnej slovenskej organizácie, členom jej predstavenstva a členom čestného súdu. Po opätovnom pripojený Jurgova k Poľsku v 1945 bol za svoje národné presvedčenie prenasledovaný a väznený. Vo svojej rezbárskej práci sa zo začiatku zameriaval na výrobu úžitkových predmetov z dreva, v 60. rokoch viedol sám rezbársku školu tzv. Gombošovú školu, ktorú opätovne otvoril v r. 1974. Miloval drevo a svoju lásku k rezbárskemu remeslu sa snažil preniesť na viacerých mladých jurgovských krajanov. Vystavoval v Zakopanom, Tarnove, Varšave, Krakove a v Bratislave.

Narodil sa v sviatočný deň 24. decembra 1844 sa v Orávke. Študoval gymnázium v Levoči a filozofiu i teológiu v Spišskej Kapitule. Vysvätený bol 3. septembra 1871, pričom na svoje prvé kaplánske miesto nastúpil do Trstenej. Následne ako kaplán či správca pôsobil v Kline Zákamennom, Liptovskom sv. Mikuláši, Nižnej Lipnici, Bukovine, Hybe, Teplici, Nemeckej Ľupči, Slovenskej Vsi, Veľkom Borovom, Malatinej a Mútnom, kde 11. augusta 1904 vo veku nedožitých 60 rokov skonal.

Narodil sa 3. novembra 1932 v Nedeci v rodine Jozefa Grivalského a Anny, rodenej Kapolkovej. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiách na Slovensku. Napriek ťažkému obdobiu, ktoré bolo v päťdesiatych rokoch 20. storočia spojené vo vtedajšom Československu s prenasledovaním predstaviteľov cirkvi, sa rozhodol študovať teológiu. Vysvätený za kňaza bol 24. júna 1956 v Bratislave. Následne krátky čas pôsobil ako kaplán v Sabinove a Michalovciach a v rokoch 1956 – 1958 absolvoval základnú vojenskú službu. Po jej skončení pôsobil ako kaplán Humennom, Bardejove a farnosti Košice-Juh. V roku 1962 bol nespravodlivo odsúdený i uväznený a od roku 1965 postavený mimo pastorácie. Do duchovnej služby sa vrátil v roku 1967. Stal sa správcom farnosti v Slanci, kde pôsobil až do roku 1990. Posledných desať rokov svojej duchovnej služby bol farárom v Plavči , kde sa zaslúžil o reštauráciu hlavného i bočných oltárov, úpravu chodníkov v okolí kostola, namontovanie vežových hodín, odliatie dlho prasknutého zvona či postavenie súsošia slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda. V obci ostal žiť aj po svojom odchode na dôchodok v roku 2000. Zomrel 29. októbra 2010. Poslednej rozlúčky s ním o dva dni neskôr sa zúčastnilo takmer 3500 veriacich z rôznych kútov Slovenska i zahraničia.

Narodil sa v roku 1682, pričom najskôr bol farárom v Nižnej a následne v Podvlku. Tu zložil fundáciu 200 zlatých na byt pre podvlčianskeho rodáka, misionára pátra Serafína Bošáka, ktorý kázal na Orave, Liptove a Spiši v slovenskom a nemeckom jazyku. Do Orávky prišiel v roku 1737. Aj tu podporoval aktivity putovných misionárov. Pri kostole inicioval a fundoval postavenie mariánskeho stĺpu, ktorý dokončil jeho nasledovník a za presbytériom dal postaviť taktiež kaplnku Bolestnej Panny Márie. Skonal 28. januára 1754 v Orávke, pričom pochovaný bol práve v kaplnke, ktorú vybudoval.

H

Narodil sa 3. mája 1906 v Pekelníku. Základné vzdelanie nadobudol v rodnej obci a po absolvovaní gymnázia v Trstenej sa rozhodol pre štúdiá teológie v Spišskej Kapitule. Po vysvätení 29. júna 1931 pôsobil ako kaplán vo Veselom a následne ako kňaz v Malatinej a Lokci, kde sa výrazne zaslúžil o rozvoj kultúrneho i náboženského života. Bol iniciátorom i tajomníkom Spolku svätého Pavla a článkami prispieval do časopisu Rozvoj. Zomrel 9. septembra 1971 v Lokci, kde je aj pochovaný.

Narodil sa 19. novembra 1877 v Nižných Lapšiach, kde získal aj základné vzdelanie. Následne študoval študoval v Podolínci, Levoči a telógiu na Spišskej Kapitule. Vysvätený bol 1. júla 1901. Pôsobil ako kaplán o.i. v Lučivnej, Ľubici, Hornej Zubrici, Kežmarku, správca v Toporci a farár v Slovenskej Vsi, kde dal opraviť kostol, organ a odliať nový zvon. Od roku 1921 bol dekanom kežmarského dištriktu. Angažoval sa aj v politike, v Slovenskej ľudovej strane, pričom v rokoch 1923 -19 24 bol jej okresným predseda. Venoval sa aj osvete, robil prednášky o význame tlače, vzdelania, čítania a podpore predplácania slovenských novín. Zomrel 15. júla 1953 v Slovenskej Vsi.
Narodil sa 30. marca 1842 v Nižných Lapšoch, kde získal základné vzdelanie. N8sledne študoval v Levoči a filozofiu i teológiu na Spišskej Kapitule. Vysvätený za kňaza bol 26. júla 1868. Pôsobil ako kaplán v Spišskom Hrhove, Odoríne, Durštíne, Rabčiciach a Rabči. Dňa 13. júna 1873 sa stal správcom v rodných Nižných Lapšoch, kde však pôsobil len krátko – do 3. augusta 1873, kedy nastúpil na miesto kaplána v Kežmarku. Od 6. septembra 1873 až do svojej smrti 20. januára 1916 následne pôsobil v Krempachoch, najskôr ako správca a od 12. mája 1875 ako farár. V rokoch 1901 - 1903 bol dekanom Nedeckého dekanátu. Zomrel 20. januára 1916 v Krempachoch.
Narodil sa 25. septembra 1834 v Jurgove, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval na gymnázium v Levoči a teológiu na Spišskej Kapitule. Vysvätený za kňaza bol 2. októbra 1857. Pôsobil ako kaplán v Hniezdnom, Poprade, Ľubici, Spišských Vlachoch, Kluknave, Levoči a Letanovciach, správca v Kvačanoch. V auguste 1884 sa stal správcom a septembra 1896 farárom v Abrahamovciach, kde 16. augusta 1908 zomrel.
Narodil sa 23. januára 1842 v Nižných Lapšoch, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval v Levoči a teológiu na Spišskej Kapitule. Vysvätený za kňaza bol 26. júla 1872. Pôsobil ako kaplán v Zubrohlave, Ždiari, Nižných Ružbachoch. Od septembra 1879 spojil svoj život s dedinou Ždiar, kde strávil 27 rokov, najskôe ako ako správca a od 19. novembra 1879 farár tejto farnosti. Zomrel 2. agusta 1906 v Ždiari.
Narodil sa 1. mája 1904 v Clevlande ako syn slovenských prisťahovalcov z Novej Belej. V mladom veku osirel. Základné vzdelanie získal na farskej škole pri slovenskej osade sv. Vendelína v Clevelande a následne bol jedným z prvých žiakov – sirôt Prvej katolíckej slovenskej jednoty v Middletown. Vyššiu školu a kolégium navštevoval u českých benediktínov v Lisle. Po jeho skončení tu pôsobil v rokoch 1924 – 1927 ako učiteľ. Následujúce dva roky bol asistentom chémie na New York University. Na jeseň 1929 prešiel na vyššiu školu slovenských benediktínov v Clevlande, kde vyučoval chémiu, dejepis a jazyky. V roku 1937 ho zhromaždenie Prvej katolíckej slovenskej jednoty zvolilo za redaktora tlačového orgánu Jednota, pričom túto funkciu vykonával až do konca svojho života. Okrem toho bol od roku 1958 aj redaktorom časopisu Slovák v Amerike, pri ktorom založil úspešnú publikačnú edíciu Knižnicu Literárneho Almanachu Slováka v Amerike. Pre potreby študentov vyšších škôl zostavil moderné učebnice slovenského jazyka a je taktiež autorom 700-stránkového anglicko-slovenského slovníka. V rokoch 1950 až 1962 bol predsedom Slovenskej ligy. Z jeho podnetu vznikla v roku 1952 Informačná kancelária Slovenskej ligy vo Washingtone, ktorá vydávala informačné publikácie o Slovensku v anglickom jazyku. Ako predseda precestoval takmer celú Ameriku, kde sa zúčastňoval slovenských slávností, schôdzí či zhromaždení. Napísal a preložil množstvo článkov, replík, či štúdií, ale aj memoránd a protestov ohľadom slovenskej otázky, vrátane území severného Spiša a hornej Oravy. Bol taktiež zakladateľom Slovenského ústavu, zakladateľom a prvým predsedom Kultúrnej základiny Antona Bernoláka a prvým americkým Slovákom pocteným pokálom Andreja Hlinku a prestížnej ceny Karola IV. Zomrel 10. januára 1964 Clevelande.

Ch

Pochádzal zo slovenskej rodiny z kysucej obce Nesluša, usadenej vo Varšave. V roku 1942 sa ako osemnásťročný sa stal spoluzakladateľom ilegálneho protifašistického Slovenského národného výboru vo Varšave, pričom prijal krycie meno "Janko". Následne sa v roku 1944 zúčastnil ako člen jedninej inonárodnej jednotky Krajinskej armády slovenskej čaty 525 Varšavského povstania. Po vojne bol iniciátorom a hlavným organizátorom vzniku prvej celonárodnej organizácie Slovákov a Čechov v Poľsku. V roku 1957 spoločne s krajanmi zo Spiši a Orave založil Spoločnosť kultúrnu a sociálnu  Čechov a Slovákov v Poľsku, ktorá sa rozšírila o českých exulantov z husitských čias. Bol jej prvým predsedom a neskôr podpredsedom i čestným predsedom na ňu nadväzujúcich krajanských organizácií. Zaslúžil sa tiež o vydávanie prvého a jediného slovenského časopisu Život, ktorý redigoval 33 rokov, od jeho založenia v roku 1957 až do roku 1990. Počas svojho života aktívne upevňoval národné povedomie krajanov, pomáhal v rozvoji výučby slovenského jazyka na školách, kultúrnej činnosti a ochotníckeho hnutia.

Narodil sa 26. augusta 1819 v Kacvíne, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval humanistiku v Podolínci, filozofiu v Jágri a teológiu v Spišskej Kapitule. Vysvätený za kňaza bol 18. decembra 1842. Vyše dvoch rokov pôsobil ako kaplán vo Veľkej Vsi a potom ako farár v Nižnej 69 rokov až do svojej smrti 7. februára 1913. Od roku 1876 bol dekanom dištriktu Oravský Podzámok.

I

Pochádzal zo slovenskej rodiny usadenej vo Varšave, kde sa jeho otec Stanislav oženil s Poľkou Helenou Perzanowskou a tam ich aj zastihla II. svetová vojna. Po útoku Hitlera na Varšavu sa obaja Iringovci prihlásili do Légie Čechov a Slovákov, ktorá vznikla v Poľsku pred II. svetovou vojnou, a zúčastnili sa obrany Varšavy. Počas obrany poľského hlavného mesta zahynul otec Miroslava, Stanislav Iringh. Po páde Varšavy Miroslav prešiel do ilegality a ako bojovník Krajinskej armády prijal prezývku podľa mena otca Stanko. V roku 1942 varšavskí Slováci založili konšpiračný Slovenský národný výbor a po dohode s Krajinskou armádou (Armia Krajowa) vytvorili samostatnú 535. čatu  - čatu Slovákov. V lete 1944 táto čata mala 57 vojakov a jej členmi boli taktiež predstavitelia iných národnosti: 28 Slovákov, 3 Maďari, 6 Gruzíncov, 1 Ukrajinec, 1 Čech a 18 Poliakov. 535. čata Slovákov mala vlastnú zástavu a trojfarebnú opasku so slovenským erbom, poľským štátnym znakom uprostred písmen WP a číslom čaty 535. Bola jedinou inonárodnou čatou v tomto povstaní. Pre Miroslava Iringha a pre viacerých Slovákov žijúcich v Poľsku Slovensko bolo a je ich symbolickým domovom, aj keď nikdy na Slovensku nežili. Slovensko a slovenský národ bol tak pre nich hodnotou najvyššou, pre ktorú vytvorili 535. čatu Slovákov vo Varšavskom povstaní. Za Slovensko bojovali s fašizmom a zaň väčšina spolubojovníkov Miroslava Iringha položila svoje životy. Z 57 vojakov čaty Varšavské povstanie prežilo len 11 mužov, v tom 9 bolo ranených. Medzi ranenými bol aj veliteľ 535. čaty Slovákov. Za svoju odbojársku činnosť bol vyznamenaný Dôstojníckym krížom Radu obrodenia Poľska, radom Virtuti Militari, dvakrát Krížom chrabrosti Poľskej republiky a ďalšími vyznamenaniami.
Miroslav Iringh sa taktiež zaslúžil pre slovenské hnutie v Poľsku. V roku 1957 bol spoluzakladateľom Spoločnosti kultúrno-sociálnej Čechov a Slovákov v Poľsku, bol členom jej prípravného výboru, aktívnym spolupracovníkom krajanského časopisu Život a redaktorom CAF (Ústrednej fotografickej agentúry) vo Varšave. Zomrel 28. mája 1985 a je pochovaný na varšavskom cintoríne Powązki.

J

Narodil sa 21. novembra 1903 v Jablonke v rodine uvedomelého slovenského učiteľa Jozefa Jablonského. Jeho matka taktiež pochádzala z národne uvedomelej učiteľskej rodiny Antona Machaja a aj samotný Anton pokračoval v učiteľskej tradícii. Na svojich učiteľských pôsobiskách v Oravskom Veselom, Dolných Krškanoch, Slatine nad Bebravou, či Dohnaňoch sa venoval najmä pozdvihnutiu slovenského roľníctva. Viedol kurzy pre učiteľov, písal články o pestovaní zeleniny a o ošetrovaní stromov. Knižne mu vyšli diela Pestovanie a zmladzovanie ovocných stromov (1941-43) a Zákrsky kerové a tvarové (1943-49, 1956). Preložil a pre slovenské pomery upravil knihu Jak dopestujeme krásneho ovocia. Na všetkých svojich učiteľských pôsobiskách zanechal po sebe sady stromov. Ďalšou oblasťou jeho činnosti bolo propagovanie krás Slovenska, najmä rodnej Oravy. Zomrel 15. augusta 1970 v Dolnom Kubíne, keď dokončoval vydanie knihy Biblia ovocinára.

Narodil sa 2. januára 1861 v Jablonke. Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne pokračoval v štúdiu v Trstenej a Levoči, kde zložil maturitnú skúšku. Teológiu začal študovať vo Váci, odkiaľ prešiel externe do Budapešti a nakoniec štúdium ukončil na Spišskej Kapitule. Ordinovaný bol 1. júla 1877. Pôsobil ako kaplán v Zázrivej, Zubrohlave a Rabči. Od novembra 1892 začal svoje účinkovanie v Hnilčíku, najskôr ako kaplán a následne ako správca farnosti. V tejto spišskej obci pôsobil takmer polstoročie, celých 49 rokov. Pre miestny kostol zadovážil hlavný oltár Povýšenia svätého kríža z Purgerovej dielne z Grodenu, ako aj nový kostolný organ a sochu Božského srdca od umeleckého rezbára Františka Repčíka. Angažoval sa tiež pri vzniku novej školy pre deti baníkov v osade Roztoky. V dolnej časti Hnilčíka v Jerohute v roku 1930 z jeho iniciatívy vystavali nový kostolík, v ktorom hlavný oltár vytvoril spišskonovoveský rezbár František Repčík. Andrej Jablonský bol dušou i srdcom Slovák a spoločne s Jánom Kovalčíkom, hnilčíckym učiteľom a kantorom, prispieval aj do Národných novín. Na jeseň roku 1940 kňaza postihol srdcový záchvat, z choroby sa už nezotavil, umrel 26. júla 1941. Pochovaný je na hnilčíckom cintoríne za kostolom.

Narodil sa 10. decembra 1818 v Jablonke. Študoval filozofiu v Jágri a teológiu v Pešti. Za kňaza bol vysvätený 4. augusta 1842. Pôsobil ako kaplán v Zubrohlave, Ružomberku, Veľkej a Nižných Ružbachoch a ako farár v Mníšku nad Hnilcom, Kolačkove, Mlynici, Starej Ľubovni a najdlhšie, v rokoch 1854 – 1898, v Hornej Zubrici. Ako o ňom napísali v Literárnych listoch bol „štedrý podporovateľ všetkého, čo slúži k dobru cirkve a národa“. Bol riadnym členom Matice slovenskej a Spolku svätého Vojtecha, na ktorých činnosť od ich vzniku pravidelne prispieval. Predplácal si slovenskú tlač, prispieval na pomníky slovenských národovcov či na slovenské publikácie. Bol podporovateľom vzdelania, prispel na slovenské gymnázium v Kláštore pod Znievom, pričom v samotnej Zubrici založil spolok striezlivosti. Na sklonku života sa uchýlil k ďalšiemu slovenskému vlastencovi, rodákovi z Podvlku Jozefovi Bonkovi, ktorý pôsobil ako kňaz v Dolnej Lipnici. Pochovaný je na dolnolipnickom cintoríne pri kostole.

Narodil sa 4. apríla 1910 v Jablonke v  slovenskej uvedomelej učiteľskej rodine. Študoval na učiteľskom ústave v Leviciach, potom učil pri svojom otcovi vo Veselom, kde sa jeho otec presťahoval roku 1921. Za jeho pôsobenia vo Veselom prispieval do Žiačika, Našej školy, Oravy, Slovenského hlasu a iných slovenských periodík. Bol znalcom goralského nárečia a pracoval pre Maticu slovenskú. Pozbieral skoro všetky goralské piesne, viaceré zharmonizoval a upravil. Nimi spestroval akadémie a divadelné hry. Jeho starý otec Anton Machay ako námestovský učiteľ bol s Hviezdoslavom za pobytu v Námestove v dennom styku. Jozef Jablonský zdramatizoval Hájnikovu ženu a nacvičil ju vo Veselom. Učil aj v Podbieli, Kamenici nad Hronom, Kameníne, Šali a v Prievidzi. Preložil Medveďobijcovho syna od Karola Maya (1936), zostavil osnovy vyučovania národného hospodárstva (ovocinárstvo, štepárstvo, zeleninárstvo). Písal o krásach Oravy, o jej kultúre, propagoval polhorské kúpele, sadenie ovocných stromčekov. Roku 1964 založil v Trstenej okresný výbor Ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu. Svojou prácou sa zaradil medzi priekopníkov novej formy práce na oravských školách.

Narodil sa 29. novembra 1931 vo Veľkej Lipnici, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval na Štátnom pedagogickom lýceu č. 2 v Krakove a slavistiku na Jagelonskej univerzite taktiež v Krakove. Už v čase štúdií začal publikovať články v krakovských denníkoch a týždenníkoch. V Zakopanom, Orávke, či Jablonke, kde následne pracoval ako učiteľ slovenského a poľského jazyka, zbieral povesti, či príbehy, ktoré neskôr publikoval. V roku 1960 vydal svoje prvé dielo Powieści ludu orawskiego a následne ďalšie diela: Powieści ludu spiskiego (1967), goralské humoresky Spotkanie z juhasem (1980), príbehy pre mládež Z legendą w góry (1983), povesť Dziewczyna z ulicy (1995), Podania i bajki góralskie (1996), Imię Janosika... Zbójnictwo karpackie (2002). V prácach Poglądy Wilhelma Feldmana jako krytyka literackiego (1970) a Złoty okres literatury podhalanskiej 1890 – 1918 (1989) sa venoval literárnym témam a historických otázok sa dotkol v prácach Zarys dziejów Góralszczyzny i Środkowych Słowian (2004) a Od Środkowych Słowian do Orawy, Podhala i Spisza (2004). Zomrel 7. marca 2014 vo Veľkej Lipnici, kde je aj pochovaný.
rod. Klukošovská (Nová Belá)

K

(Pekelník – 2.3.1802 Zákamenné) – słowacki ksiądz. Rodak z Piekelnika. Studiował w Budíne a po święceniach kapłańskich, w 1758 roku, został wikariuszem w Slovenskiej Ľupči i na jakiś czas administratorem parafii w Štrbe. W 1764 roku podjął pracę proboszcza w Zákamennym, gdzie pracował aż do swojej śmierci – 38 lat. Tutaj zaczął pisać Históriu Parochiae. Do kościoła zakupił dzwony i przepiękna monstrancję, pacyfikał oraz kielich, które wykonał najlepszy spiski złotnik Ján Szilassy. Zmarł 2 marca 1802 w Zákamennym.
(19.5.1925 Nová Belá – 24.8.2018 Ivánka pri Dunaji)
(13.10.1734 Magyaóvár/Pusté Úľany – 25.1.1821 Varšava)
(19.2.1830 Nová Belá – 28.3.1915 Liptovský Michal)
(19.1.1861 Veľká Lipnica - 19.9.1918 Podkonice) – słowacki ksiądz i patriota. Urodził się 19 stycznia 1861 w Lipnicy Wielkiej. Święcenia kapłańskie przyjął w 1886 roku. Przez długie lata pracował najpierw jako wikariusz a od 1896 roku już jako proboszcz w Podkonicach. Zajmował się podźwignięciem słowackiego rolnictwa, uczył ludzi szczepić drzewa owocowe i był również inicjatorem założenia Gazdovského potravinárského družstva. Nigdy nie taił się swoim słowackim poczuciem narodowym, za które został w 1918 roku uwieziony, chociaż podkoniccy gazdowie stanęli murem za swoim proboszczem. Zmarł 19 września 1918 w Podkonicach, gdzie został pochowany.
(6.6.1873 Pekelník – 10.10.1917 Kolačkov) – słowacki budziciel narodowy, ksiądz i zbieracz twórczości ludowej. Urodził się 6 czerwca 1873 w Piekielniku. Święcenia kapłańskie przyjął w 1897 roku. Pracował w regionach Orawa, Spisz oraz Liptov, gdzie miedzy innymi zajmował się zbieraniem ludowych pieśni, przysłów, porzekadeł, zwyczajów, wierzeń i opowiastek. Brał udział w wydaniu Slovenských spevov (1926), w którym jest zebranych około 2 000 pieśni ludowych z różnych regionów Słowacji. Włączył się też do słowackiego ruchu narodowego. Wspierał słowackie imprezy narodowe, literaturę i prasę. Publikował w Národných novínach, Katolíckych novínach oraz Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Współpracował z s A. Hlinkiem przy tłumaczeniu Starego Testamentu na język słowacki a w rękopisach pozostało około sto jego kazań. Podczas I wojny światowej był przesłuchiwany jako pansław oraz burzyciel, za co został postawiony przed sądem wojskowym. Zmarł 10 października 1917 w Kolačkovie na Spiszu. W odręcznie pisanej kronice słowackich księży napisali o nim: „Budził, ciosał oraz utrzymywał słowacką tożsamość narodową, w małych i starszych krzesał iskry miłości do ojczyzny.“
(8.10.1837 Jablonka – 6.6.2012 Szczawnica) – słowacki poeta, artysta oraz pedagog. Urodził się 8 października 1937 w Jabłonce. Już podczas nauki w Liceum ogólnokształcącym ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce pokochał słowacką poezję i jeszcze przed maturą zadebiutował wierszem Rodná reč, która została opublikowana na łamach czasopisma literackiego Smer. Swoje wiersze publikował także w Mladej tvorbe i krajańskim czasopiśmie Život. W Wydawnictwie Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie zostały wydane trzy tomiki poezji – Oravské návraty (2005), Dozvuky (2008) a Stopy jesene (2010). Oprócz poezji poświęcał się także twórczości artystycznej, do której inspiracje czerpał zwłaszcza z rodzinnej Orawy, Pienin czy Szczawnicy, która stała się jego nowym domem, jak również z innych pięknych okolic Słowacji. Swoje obrazy wystawiał na ponad stu wystawach indywidualnych i zbiorowych w kilkunastu miastach Polski. Przy okazji wystaw w Galerii Sztuki Słowackiej Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie została wydana publikacja z jego życiorysem i obrazami s nazwą Moje krajinky/Moje pejzaże (2004). Zmarł 6 czerwca 2012 w Szczawnicy, gdzie został pochowany.
(1661 Podvlk – 1705 Podvlk) – słowacki ksiądz. Urodził się w 1661 roku w Podwilku. Studiował teologię w Trnawie a święcenia kapłańskie przyjął 22 czerwca 1686. Następnie pracował jako wikariusz w Podwilku oraz jako proboszcz w Sedliackiej Dubovej i Lokci. Pod koniec życia został mianowany proboszczem w rodzinnym Podwilku, gdzie w 1705 roku zmarł.
(20.1.1791 Jablonka – 2.1.1848 Pešť) – słowacki ksiądz i patriota. Urodził się 20 stycznia 1791 w Jabłonce. Studiował filozofię w Trnawie i teologię w Pazmaneum w Wiedniu. Jako ksiądz pracował w środowisku nie związanym ze Słowakami (Nagymaros, Óbud, Békásmegyer, Budarös), ale wspierał literaturę słowacką i włączył się aktywnie do słowackiego ruchu narodowego, jednocześnie możemy go zaliczyć do młodszej generacji kollárowsko-hamuljakowskiej. Był gorliwym mecenasem Towarzystwa Miłośników Języka i Literatury Słowackiej oraz dążeń narodowo-jednoczących Słowaków w ramach Monarchii Węgierskiej. Utrzymywał kontakty z P. J. Šafárikiem, J. Kollárem i współpracował także z M. Hamuljakiem oraz J. Palkovičem. Zmarł 2 stycznia 1848 w Peszcie.
(1926 Čierna Hora – Bratislava)

Narodil sa 6. apríla 1944 sa v Čiernej Hore. Po skončení vojny a pripojení rodnej obce k Poľsku sa spoločne s rodičmi, rovnako nadanými umelcami, vysťahoval do vtedajšieho Československa, kde študoval umelecké kováčstvo a zámočníctvo na SUPŠ v Kremnici a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Venuje sa komornej a monumentálnej sochárskej tvorbe, medailérstvu, keramike a šperku. V roku 1989 bol zakladateľom a organizátorom Medzinárodného sympózia šperku v Kremnici. Jeho tvorba je zastúpená v Slovenskej národnej galérii, v Galérii mesta Bratislavy, v Matici slovenskej v Martine i iných galériách. Vystavoval na Slovensku i v zahraničí, napríklad v Prahe, Erfurte, Paríži, Zürichu, Klagenfurte, Sydney, či Ríme. Rozsah jeho tvorby siaha od dávnych motívov, cez realistické a štylizované medaily a reliéfy až k postmodernistickému šperku. (mm-m)

(17.1.1928 Čierna Hora – 24.12.1992 Bratislava)
(1885 Čierna Hora – 20.8.1971 Bratislava)

Narodila sa 2. augusta 1904 v Čiernej Hore. Po skončení druhej svetovej vojny a pripojení jej rodnej obce k Poľsku odišla s celou rodinou na Slovensko. Tu sa preslávila najmä v maľbe na sklo a ľudovej výšivke, pričom viacero jej diel odkúpila Slovenská národná galéria. Talentovaný bol aj jej manžel, deti i vnuci, ktorí sa venovali rôznym druhom umenia. Alžbeta Korkošová zomrela 21. mája 1983 v Bratislave, pričom po jej smrti darovala rodina Korkošovcov gazdovstvo v Čiernej Hore poľskému štátu a v súlade s ich želaním tu bolo vytvorené múzeum ľudovej kultúry. O slovenskom pôvode jej majiteľov sa tu však bohužiaľ nedozvieme nič a nenachádza sa tu dokonca ani informačná tabuľa v slovenskom jazyku. (mm-m)

(16.11.1941 Čierna Hora)
(22.2.1871 Jablonka – 1.2.1931 Kobyly)
(30.5.1773 Chyžné - ?) – słowacki patriota. Urodził się 30 maja 1773 r. w Chyżnem. Był członkiem Słowackiego Towarzystwa naukowego.
(17.4.1908 Lipnica – 1991) – słowacki pedagog, redaktor, poeta i tłumacz. Urodził się 17 kwietnia 1908 w Lipnici. Aktywnie uczestniczył w słowackim ruchu narodowym. Redagował Młode życie (Mladý život) i opracował Zbiór wierszy pochwalnych (Zbierku oslavných básní). Napisał dwie sztuki teatralne dla młodzieży: Keď miznú biele krvinky a Loktibrada a princezná i bajki V krajine zeleného trpaslíka oraz Rozprávky pre najmenších. Zostały wydane dwa tomiki poezji: Ružové Plamene oraz Slzy na dlani. Przetłumaczył kilku autorów czeskich.
(15.12.1970 Dolná Zubrica – 1.12.2003)
(1866 Lapšanka – 15. december 1937)

L

(17. st. Nižné Lapše)
(Nižné Lapše)
(17. st. Nižné Lapše)
(1815 Chyžné – 14.2.1879 Lazany) – słowacki ksiądz i literat. Rodak z Chyżnego. Większość posługi kapłańskiej przebył w Lazanoch, gdzie zbudował nowy kościół. Publikował artykuły w Gazecie narodowej (Národných novínach) i Letopisie slovenskim. Zmarł 14 lutego 1879 w Lazanoch.
(26.4.1840 Chyžné – 10.7.1911 Chyžné) – słowacki patriota, ksiądz i mecenas literatury słowackiej. Urodził się 20 kwietnia 1840r. w Chyżnem. Ponad trzydzieści lat pracował w środowisku Słowaków, Niemców i Węgrów w komitacie belehradskim. W 1899 roku z powodów zdrowotnych powrócił do rodzinnego Chyżnego i włączył się do słowackiego ruchu narodowego na Orawie. Przy okazji jubileuszu 60-lecia urodzin P. O. Hviezdoslava założył pod nazwiskiem Chyžniansky fundację literacką (1 000 złotych), którą jeszcze później podwyższył. Pieniądze wykorzystywano w celach wspierania młodych nadziejnych pisarzy słowackich. Wsparł także Słowackie Muzeum Narodowe, któremu podarował 2 000 złotych. Inna słowacka znakomitość z Orawy Pavol Országh Hviezdoslav zadedykował Chyžňanskiemu wiersz: Żadna mowa na świecie, nie jest taką, jak słowacka nie ucierpiała tylu zniewag... Czyż nie, starcze wielebny, czyż nie mam racji? Los był, oto i Ciebie do cudzej winnicy rzucił - pustki intelektualnej dla Ciebie – ale ona przywróciła Ciebie, przygarnęła na swoje łono należysz do niej na zawsze i ona do Ciebie jesteście nierozłączni! Zmarł 10 lipca 1911 w rodzinnej miejscowości.
(15.3.1880 Jablonka – 5.10.1958 Levoča) – słowacki ksiądz, wikariusz Jego Świątobliwości, pedagog. Urodził się 15 marca 1880 w Jabłonce. Święcenia kapłańskie przyjął 21 czerwca 1903, najpierw pracował w diecezji Vacovskej a od 1920 roku przeszedł do dieciezji Spiskej. W okresie międzywojennym pracował jako nauczyciel w liceum w Lewoczy i został rektor Niższego Seminarium w Lewoczy. W 1938 roku został dyrektorem Liceum katolickiego w Lewoczy. W tym samym roku uhonorowany został godnością wikariusza Jego Świątobliwości. Następnie przeszedł na emeryturę i w 1940 roku powrócił na tereny przyłączone i stał się administratorem w Kacwinie. Po zakończeniu II. wojny światowej wnioskował jako autochton o pozostanie na obszarze przyłączonym do Polski, za co został uwięziony i w wyniku tego wydalony do Czechosłowacji. W 1945 roku mieszkał w Javorine i pomagał w pracach duszpasterskich. Ostatnie lata spędził jako emeryt w Lewoczy, gdzie w 1958 roku zmarł.
(27.10.1921 Jablonka)
(30.3.1792 Nižná Lipnica - 19.4.1856)

M

Publikoval vo viacerých slovenských časopisoch, medzi inými v Kráľovne sv. Ruženca, či Včela. Písal aj vlastné poviedky.
Narodil sa 21. februára 1789 v Jablonke. Študoval filozofiu a teológiu na univerzite v Trnave. Za kňaza bol vysvätený 23. februára 1912. V roku 1852 vydal v Turčianskom sv. Martine mravoučné dielo v slovenskom jazyku Mrawné zrkadlo mládeži wenowané. Pôsobil ako zástupca vicearchidiakona vo Veličnej, farár v Trstenej, Veľkej Vsi, Orávke a nakoniec sa kvôli zdravotnému stavu utiahol k svojmu bratovi, spišskému kanonikovi a špirituálovi Jozefovi v Spišskej Kapitule. Zomrel 13. apríla 1866 v Spišskom Podhradí. Pochovaný je na cintoríne pri katedrále v Spišskej Kapitule.
(17.4.1802 Jablonka – 29.5.1889) – kanonik spiski i ojciec duchowny w seminarium. Urodził się 17 kwietnia 1802 w Jabłonce. Brat Jána Machaya. Studiował filozofię w Jagrze a teologie na Pazmaneum w Wiedniu. Święcenia kapłańskie przyjął w 1825 roku. Był wikariuszem w Huncovcach, Keżmarku oraz Veličnej. Jako proboszcz pracował w Bijacovcach, Žehre i Milbachu. W późniejszym okresie został uhonorowany tytułem wicedziekana, ojca duchownego w seminarium oraz kanonika spiskiego. Zmarł w 1866 roku w Spišskom Podhradí.
(19. st. Jablonka) – słowacki pisarz i publicysta. Rodak z Jabłonki. Publikował w kilku słowackich gazetach i czasopismach, m.in. np. w Słowackiej Gazecie Narodowej (Slovenskych národnych novinach), w Pszczelarzy (Včelár) i Sadownik (Ovocinár). Pisał też opowieści ludowe i nowele w języku słowackim.
(19.4.1877 Jablonka – 23.4.1950 Modra) – słowacki pedagog, historyk, dyrektor Studium Nauczycielskiego w Modrej. Urodził się 19 kwietnia 1877 w Jabłonce. Był bratem Ferdynanda Machaya, który prowadził akcje polonizacyjną na Górnej Orawie, za co go Vendelín potępiał, ponieważ było to całkowicie sprzeczne z tradycją rodzinną Machayów. Po ukończeniu Studium Nauczycielskiego w Spišskej Kapitule oraz Wyższej Szkoły Pedagogicznej w Budapeszcie prowadził zajęcia w Studium Nauczycielskim w Modrej, gdzie został w 1918 roku mianowany za dyrektora. O jego pracy w okresie przedwojennym w tejże instytucji napisano w Sborníku Pedagogického múzea okresu bratislavského a malackého w 1928 roku te słowa: „Vendelín Machay na lekcjach języka słowackiego podtrzymywał i odświeżał świadomość narodową. Jego zawsze wesoła i uśmiechnięta twarz była zwiastunem nadchodzącego bardziej wesołego, nowego życia. Nie powstrzymywały go ówczesne przeszkody.“ W 1936 roku wydał publikację o Modrej. Pracował tutaj dokońca swojego zycia. Zmarł 23 kwietnia 1950.
Narodil sa 6. januára 1904 vo Vyšných Lapšoch. Teológiu študoval v Banskej Bystrici, kde bol 17. decembra 1927 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Kremnických Baniach, Veľkom Poli, Krupine, Vrútkach, správca farnosti Prochoti a farár i dištriktuálny dekan v Hornej Ždani a Nemeckej. Od roku 1967 žil na odpočinku v Kežmarku, kde 13. marca 1982 zomrel a je aj pochovaný.
(21.1.1977 Spišská Stará Ves)
(1938 Repiská-Bryjov potok – 31.10.2010 Repiská-Bryjov potok)
(12.2.1882 Vyšné Lapše – 22.4.1970 Piešťany/Ľupča)
(19. – 20. st. Jurgov)

Narodil 16. februára 1887 v Nedeci v rodine Pavla Maťašovského a Rozálie, rodenej Gallikovej. Už ako 17-ročný sa v roku 1905 spolu s bratom Michalom vysťahoval do USA a usadil sa v Pennsylvánii v Pittsburghu, kde začal obchodovať. Postupne viedol až tri spoločnosti v južnej oblasti Pennsylvánie, pričom istý čas podnikal aj v Európe. V USA sa oženil so Slovenkou Annou Martinovou, s ktorou mali dcéry Máriu, Irenu, Katarínu a Annu i syna Jozefa Miloslava. Celá rodina viedla plnohodnotný život, ktorý bol okrem podnikania naplnený tiež aktivitou v rôznych slovenských spolkoch, dobrovoľných organizáciách, ale aj v politickom dianí v Amerike a Európe. Hneď po svojom príchode do USA sa zapojil do aktivít amerických Slovákov za oslobodenie svojich krajanov. Podieľal sa na založení 45. zboru Slovenskej ligy v Pittsburghu i jej ďalších aktivitách, smerujúcich k rozpadu Rakúsko-Uhorska a vytvoreniu spoločného štátu Slovákov a Čechov, do ktorého mala patriť aj jeho rodná Nedeca. Za týmto účelom počas prvej svetovej vojny organizoval dobrovoľníkov v USA do česko-slovenských légií vo Francúzsku, ktoré bojovali na strane Dohody proti Rakúsko-Uhorskej monarchii. V jeho dome na Jane Street bola zorganizovaná jednotka Červeného kríža, ktorá pre vojakov pripravovala a zasielala balíčky. Za tieto aktivity vyjadril poďakovanie Jozefovi Maťašovskému aj samotný americký minister vojny Newton D. Baker. V rámci aktivít Slovenskej ligy sa podieľal tiež na organizácii zbierky Za oslobodenie Slovenska, do ktorej prispeli viacerí Nedečania. Nechýbal ani pri podpísaní dôležitého dokumentu, ktorý deklaroval vôľu amerických Slovákov a Čechov na vytvorenie spoločného štátu – Pittsburskej dohody. Po vypuknutí česko-slovensko-poľského hraničného sporu pricestoval ako delegát československej vlády do novozrodeného Česko-Slovenska, aby spoločne s ďalšími americkými Slovákmi pochádzajúcimi zo Zamaguria a Oravy, pomohli pri vytváraní nového štátu. V rámci tejto pomoci napríklad finančne podporoval prvé slovenské noviny v Spišskej župe Tatry, kde uverejnil viacero článkov i básní, v ktorých vyjadril svoju lásku k domovine. Publikoval tiež v ďalších slovenských novinách Hlas Tatier. Keď 28. júla 1920 bola napriek preferenciám Nedečanov jeho rodná obec rozhodnutím Najvyššej rady mierovej konferencie pripojená k Poľsku, mietsni obyvatelia i americkí Slováci vzniesli viacero protestov. Jozef Maťašovský sa podieľal na vypracovaní Promemoria a Appellu, v ktorých rodáci z obcí pripojených k Poľsku protestovali proti ich odovzdaniu, dožadovali sa zachovania integrity Slovenska a uskutočnenia plebiscitu. Nedecký rodák sa stal tiež jedným zo zakladateľov a zároveň predsedom amerického Stáleho výboru pre celok Slovenska (Permanent Committe for the integration of Slovakia) v Pittsburghu, ktorého pobočky vznikali aj v ďalších amerických mestách i v Spišskej Novej Vsi. Stály výbor sledoval situáciu na pripojených územiach a v roku 1921 uverejnil Jozef Maťašovský správu, v ktorej popisoval osudy 70 väznených a týraných civilných osôb z predmetných obcí kvôli slovenskej národnosti. Vo svojich aktivitách neustal počas celého medzivojnového obdobia, za čo mu v roku 1939 prišlo poďakovanie z prezidentskej kancelárie. Počas druhej svetovej vojny slúžil v americkej civilnej obrane v rôznych oblastiach, vrátane výcviku regrútov. Po druhom pripojení Nedece k Poľsku v roku 1945 sa podieľal na založení Amerického oslobodzovacieho výboru Spiša a Oravy (American Liberation Committee for Spiš and Orava) v Pittsburghu, ktorého sa stal predsedom, pričom jeho pobočky postupne zakladali rodáci zo spišských a oravských obcí pripojených k Poľsku v ďalších trinástich amerických mestách, Kanade, Uruguaji i v Československu. O situácii informoval Jozef Maťašovský aj v dvojjazyčných novinách Slovák v Amerike, kde bola vydelená celá jedna strana s vyobrazením nedeckého hradu, na ktorej boli uverejňované reportáže, listy, výpovede či rezolúcie z predmetných obcí.

Okrem týchto aktivít bol Jozef Maťašovský aj známym zástancom vyváženého rozvoja telesnej a duchovnej kultúry človeka. Svoje nadšenie pre telesnú kultúru a lásku k domovine skĺbil v slovenských telovýchovných organizáciách v USA – Slovenský katolícky Sokol (Slovak Catholic Sokol) a Prvá slovenská katolícka jednota (First Catholic Slovak Union). V roku 1915 sa podieľal na prvom sokolskom zlete západných žúp v Pittsburghu, kde sa telesne zdatní Slováci v Amerike predstavili s rôznymi telesnými cvičeniami, okrem iného aj v rytme slovenských ľudových piesní. Jozef Maťašovský istý čas miestnu organizáciu aj viedol, pričom pre Sokolov pripravoval gymnastické i atletické programy. Jednotlivé cvičenia a terminológiu vydal tiež knižne. V jeho originálnych choreografiách sa objavovali prvky slovenskej kultúry, keď napríklad v roku 1912 prekvapil s originálnym cvičením s valaškami. Nadšenie pre gymnastiku a atletiku zdieľala tiež jeho manželka Anna, ako aj ich deti a vnuci, ktorí sú dodnes aktívnymi členmi organizácie.

Popri telesnom rozvoji považoval Jozef Maťašovský za dôležité rozvíjať aj duchovnú stránku človeka, a to prostredníctvom umenia a kultúry. Okrem toho, že sám písal básne a najmä polemické články, aktívne propagoval tiež slovenské umenie a literatúru. Bol vo finančnom výbore, ktorý priviedol do Ameriky delegátov Matice slovenskej, aby predstavili slovenskú literatúru, umenie a hudbu. Nezaprel v sebe ani pre mnohých Nedečanov vlastné divadelné nadanie a založil malé divadielko, v ktorom režíroval hry zobrazujúce bežný život v slovenskom jazyku. V Pittsburghu založil tiež slovenský zbor a istý čas pôsobil aj ako redaktor slovenských novín Obrana. Ako o ňom napísal v pocte manželom Maťašovským Austin M. Murphy: „zatiaľ čo väčšina jeho súčasníkov upadla do zabudnutia, on je stále známy tisícom ľudí, ktorí trénovali jeho gymnastiku, čítali jeho články, počuli ho hovoriť a spievať, zažili jeho vodcovské nadanie a nasledovali jeho kroky.“

Dvere domu Jozefa a Anny Maťašovských na Jane Street v Pittsburghu boli pre Slovákov vždy otvorené a rodina bola známa svojou milou pohostinnosťou.

Jozef Baltazár Maťašovský zomrel 1. júna 1980. Pochovaný je na cintoríne Emlenton, Venango County, Pennsylvania v USA. Na náhrobnom kameni má vytesané tri výstižné slová – vlastenec, vodca, športovec.

(12.10.1866 Tribš – 1954 Lipovce)
(25.7.1956 Horná Zubrica – 19.2.1995 Horná Zubrica)

pseud. Andrej Bielovodský, Gor, Gogoľov, Zloja M.
Narodil sa 4. septembra 1902 v Jurgove, kde získal základné vzdelanie. Následne študoval na piaristickom gymnáziu v Podolínci, Levoči a Ružomberku, kde zmaturoval. Teologické vzdelanie nadobudol na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej kapitule, pričom kňazskú vysviacku prijal z rúk biskupa Jána Vojtaššáka 29. júna 1925. V rokoch 1925 – 1929 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave československý jazyk, filozofiu a poľský jazyk. Zároveň bol prefektom na vysokoškolskom internáte Svoradov a redaktorom časopisu Rozvoj. V druhej polovici roku 1927 krátky čas pôsobil ako kňaz v Bobrovci, Spišskej Kapitule i Poprade a následne bol do vypuknutia druhej svetovej vojny profesorom československého jazyka a literatúry na Rímskokatolíckom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, kde v rokoch 1928 – 1932 vykonával aj funkciu pomocného riaditeľa ústavu s titulom správca – profesor. Zároveň bol čestným predsedom Samovzdelávacieho krúžku Jána Hollého a župným dôverníkom Slovenského katolíckeho skautingu. Po opätovnom pripojení spišských a oravských obcí k Poľsku sa stal na krátky čas vládnym komisárom pre pričlenené územia. Na jeho zákrok prepustili z väzenia v Ilave jurgovského kňaza Antona Sikoru. Počas vojny pôsobil ako vedecký pracovník Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave. Redigoval časopis Náš národ, zabezpečoval vysielanie Slovenského rozhlasu pre Slovákov v zahraničí a uskutočnil niekoľko ciest k Slovákom v Rumunsku. V roku 1944 odišiel z Bratislavy a pracoval externe v Jurgove, kde zároveň bezplatne vyučoval slovenský jazyk na miestnej meštianskej škole. V januári 1945 bol ztaknutý sovietskymi jednotkami v Spišskej Kapitule a väznený v Levoči. Po prepustení sa uchýlil na faru vo Veľkej Frankovej k spolurodákovi z Jurgova, dekanovi Jozefovi Vojtasovi. Keďže po ňom pátrali bezpečnostné orgány na jeseň tajne prešiel cez Osturňu do Repísk a ukrýval sa rodnom dome v Jurgove. V januári 1946 na rozhlasovú výzvu Slovenskej ligy v Bratislave znovu tajne prešiel vo veľkej fujavici na Slovensko – cez Veľkú Frankovú do Spišskej Starej Vsi, odkiaľ ho jeho bývalí žiaci a priatelia odviezli do Kežmarku. Ďalšie jeho kroky viedli do Bratislavy, kde pracoval ako vedecký poradca Ministerstva zahraničných vecí ČSR počas rokovaní s Poľskom. V rokoch 1947 – 1950 pracoval ako referent Slovenskej ligy v Bratislave a v nasledujúcom období ako docent na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, od roku 1953 ako vedúci Katedry cirkevných dejín a kresťanskej archeológie. O desať rokov urobil doktorát z teológie a stal sa riadnym profesorom na spomínanej fakulte. Ako historik sa zameral na obdobie včasného feudalizmu, cyrilo-metodský odkaz, národné obrodenie a dejiny spisovnej slovenčiny. Vedecky obhajoval prináležitosť severospišských a hornooravských obcí k Slovensku. Z oblasti literárnej histórie doplnil poznatky o viacerých slovenských kultúrnych dejateľoch. Viedol krúžky, kde medzi študentmi prebúdzal lásku k rodnej reči a poznaniu vlastnej minulosti. K poznaniu dejín slovenského spisovného jazyka prispel objavom, záchranou a publikovaním viacerých vzácnych jazykových pamiatok. Podieľal sa tiež na tvorbe učebníc slovenského jazyka. Zomrel náhle v Bratislave, a keďže poľská strana nepovolila prevezenie jeho pozostatkov do rodného Jurgova, bol pochovaný v neďalekom meste Kežmarok. Náhrobný kameň však tvorí balvan z rieky Bialka, na ktorom je tepaný kovový kríž, busta Alojza Miškoviča a jeho údaje. Autorom tohto náhrobku bol ďalší významný rodák zo severného Spiša – Čiernej Hory akademický sochár a birmovný syn Ludwik Korkoš.

(19. – 20. st. Jurgov)
(17. st. Tribš)
(20.7.1957 Nedeca/Kacvín)
(19. – 20. st. Horná Zubrica) – słowacki pedagog. Rodak z Zubrzycy Górnej. Pracował jako nauczyciel w Trenczynie. Publikował w Cyrilu a Methóde.
(23.6.1933 Horná Zubrica) – słowacka artystka i pedagog. Urodziła się 23 czerwca 1933 w Zubrzycy Górnej. Jest absolwentką Liceum ogólnokształcącego ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce, studium nauczycielskiego słowackiej filologii na Wyższej Szkole Pedagogicznej w Krakowie oraz studium wychowania plastycznego na Wydziale Pedagogiczno-plastycznym Uniwersytetu Śląskiego w Cieszynie. Żyje i tworzy w Zubrzycy Górnej, jednocześnie jej obrazy są bezpośrednio powiązane z rodzinną Orawą. Miała kilkanaście wystaw indywidulanych w Polsce i na Słowacji. Jej obrazy świętych zdobią kościoły w Psarach, Zubrzycy Górnej, Piekielniku oraz Chyżnem. Wybór z jej twórczości był kilkakrotnie prezentowany również w Galerii Sztuki Słowackiej Towarzystwa Słowaków w Polsce w Krakowie, jednocześnie przy tej okazji została wydana publikacja z jej życiorysem i obrazami z nazwą Wybór z twórczości/Výber z tvorby (2006). Jej działalność artystyczna, praca pedagogiczna w kilku szkołach słowackich, jak i działalność społeczna na rzecz krajańskiego ruchu jest między krajanami ze Spisza i Orawy szczególnie ceniona.

N

(10.12.1792 Nižné Lapše – 17.10.1858 Spišské Podhradie)

Ján Nálepka sa narodil päť rokov po bernolákovskej kodifikácii a v roku založenia Slovenského učeného tovarišstva – 10. decembra 1792. V rodných Nižných Lapšoch s najväčšou pravdepodobnosťou absolvoval ľudovú školu, po ktorej pokračoval na známom piaristickom gymnáziu v Podolínci, kde získal humanitné vzdelanie. Následne študoval dva roky filozofiu a tri roky teológiu v arcibiskupskom seminári Trnave, kde sa mal možnosť zoznámiť s neskorším spišským biskupom a stúpencom slovenského národného hnutia Ladislavom Zábojským, ktorému venoval svoje básnické diela. Štúdiá ukončil ročným kurzom v biskupskom seminári v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený v 6. augusta 1816 pomocným spišským biskupom Štefanom Čechom. Ako kaplán v pastorácii bol rok a tri mesiace na Orave, a to v Podvlku, Nižnej a Lipnici. Následne pôsobil naďalej ako kaplán rok a pol v Ružomberku a dva roky v Chmeľnici. Na svoje prvé farárske miesto nastúpil v roku 1821 do Tribša, kde strávil tri a pol roka. Farárom bol aj v rodných Nižných Lapšoch, štyri roky a dva mesiace. V tom čase, v roku 1824 sa stal tiež tajomníkom Dunajeckého dekanátu. Do benefícia vo Fridmane ho uviedol spišský biskup Jozef Bélik 30. decembra 1828. V októbri 1832 Ján Evanjelista Nálepka prichýlil pod svoju strechu ako fridmanský farár na niekoľko dní poľského cestovateľa a spisovateľa Seweryna Goszczyńského. Ten vo svojom Denníku z ciest po Tatrách vyjadril k nemu svoj veľký obdiv, keď ho opísal ako veľmi láskavého človeka a excelentného kňaza: „Spoznal som v ňom služobníka Cirkvi, akých som v mojom živote stretol málo. Aj popri vyššom vzdelaní plný kresťanských čností, milý, bezprostredný a popri tom zachovávajúci vo všednom živote vysokú dôstojnosť svojho stavu, rozhľadený; bol skutočne obetavý, ukazujúci jedinú správnu cestu, zakaždým, keď plnil svoju tajomnú službu pri oltári.“ Podobne sa o ňom vyjadril neznámy pisateľ, ktorý vo svojom rukopise zachytáva osudy významných katolíckych kňazov: „Tu na Magure hlásal všade horlivě evangelium věčnej lásky. Byl populárnym svatořečníkom, kázne jeho byly plné nadšenia a pomazanosti.“ Prídomok „Evanjelista“ teda vhodne vystihoval Nálepkov charakter a pôsobenie medzi ľudom. Seweryn Goszczyński zároveň, okrem vzdelanosti a dôstojnosti fridmanského kňaza, podčiarkuje i jeho slovenský naturel, ako aj slovenskosť miestnych obyvateľov: „Počul som ho, keď sa vo svojom postavení prihováral ľudu: jeho kázne boli po slovensky, lebo od tejto dediny sa už začína krajina obývaná Slovákmi, a jeho slová boli naplnené tou istou evanjeliovou jednoduchosťou, láskou, lahodnosťou, ktorých príklad dával svojím životom.” Po slovensky sa s ním zhovárali aj dve dcéry miestneho ekonóma, ktoré ho očarili svojou bezprostrednosťou i krásou slovenského jazyka: „Slovenský jazyk v ústach dievčiny je veľmi milý, o čom som sa mohol presvedčiť, lebo som často robil dvom dievčinám spoločnosť pri zbieraní rýdzikov“. Okrem krásnych Sloveniek urobila na spisovateľa dojem, a to omnoho väčší ako impozantný nedecký hrad týčiaci na vápencovom brale, ktorý taktiež vďaka Jánovi Nálepkovi navštívil, knižnica fridmanského farára. „Bolo v nej okolo 2000 zväzkov najvýznamnejších spisovateľov rôznych národností, tak originálov, ako aj prekladov, najviac v nemčine,“ medzi inými napríklad tiež Shakespeare. Vzdelanosť, rozhľadenosť i dôstojnosť Jána Evanjelistu Nálepku boli iste atribúty, ktoré viedli k tomu, že 3. júla 1838 sa po odchode nedeckého farára Jána Frangnera stal novým dekanom Dunajeckého dištriktu. V tom čase pod neho spadali všetky zamagurské farnosti, teda Veľká Franková s filiálkami v Malej Frankovej, Osturni i hornom a dolnom mlyne, Fridman s filiálkami vo Falštíne, Rovni a alódiom Remeňove, Haligovce s filiálkami Lipník a Stráňany, Spišské Hanušovce s filiálkami Jezersko a mlyn Keheľ, Jurgov s filiálkami Čierna Hora, Repisko, Solisko, Javorina a Podspády, Kacvín, Krempachy s filiálkami Durštín a horným i dolným mlynom, Nižné Lapše s filiálkou Kotelnična, Vyšné Lapše s filiálkou v Lapšanke, Lechnica s filiálkami v Havke, Dolnej Lechnici, Červenom Kláštore, Smerdžonke a Zámostí, Lesnica s filiálkami Huta a mlyn, Matiašovce s filiálkami Zálesie a horný mlyn, Nedeca s filiálkou v Nedeci-Zámku, Spišská Stará Ves s filiálkami Tridsiatok, Lysá nad Dunajcom, Majere, mlyn na Tridsiatku a dolný mlyn, Reľov s filiálkou Hágy, Veľká Lesná, Tribš s filiálkami mlyn a Čierna Hora i farnosť Nová Belá. Celkovo 18 365 veriacich rímskych katolíkov. O necelé tri roky po vymenovaní za dekana sa 29. januára 1841 stal fridmanský farár čestným kanonikom a v roku 1853 aj skutočným kanonikom Spišskej Kapituly. Nižnolapšanský rodák Ján Evanjelista Nálepka patril k ľuďom, ktorí boli obdarení veľkou charizmou a viacerými umeleckými vlohami. Bol vynikajúcim hudobníkom i znalcom cirkevnej hudbya taktiež, ak by sme použili jazyk dobovej terminológie, skvelým veršovníkom. V duchu myšlienok bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva šíril slovenský jazyk i literatúru a v roku 1835 spísal zbierku Zápale, z Modlítbi Swatích a Pesňiček Duchowňích k Službám Božím celého Roku Swatég Rimskég Katolickég Cirkwi, a k Prospechu Werícich obogeg Pohlawi, z Wážnostú Gého Nagoswícenegšég Milosti Pána Gozefa Bélik z Božého Smilowaňa Biskupa Spišského na swetlo widané. Vďaka tomuto zachovanému rukopisu máme možnosť nahliadnuť do slovenských modlitieb a piesní používaných na Zamagurí v prvej polovici 19. storočia. Ako stúpenec slovenského národného hnutia vyjadril svoje nadšenie z vymenovania za spišského biskupa spomínaného novoveského farára Ladislava Zábojského, ktorý bol oduševneným Slovákom. Na jeho počesť napísal Sláwospew ke Prowodnému Uvádzáňu Najoswiťenejšého a Najwelebňejšého Pána Ladislava Zabojszkyho, SS. Bohomluvnosťi Učiťela, a tohož umeňá pri C. K. Wisokej Škole Pešťánskéj Spolku Učiťelow Úda, t. ď. na Stoľicu a Hodnosť Biskupa Spišského, k Dowodu Oprawďiwéj Ucťiwosťi, a k Osohu Wiďecko-Orawskéj Ňemocnici na Swetlo Widaní. Túto oslavnú báseň zložil hexametrom, teda typickým časomerným veršom antických epických básní, čím dokazoval vyspelosť slovenčiny ako jazyka rovného latinčine či gréčtine. V roku 1851 vyšiel spomínaný Sláwospew na siedmich stranách tlačou v Levoči, pričom ako je uvedené v samotnom názve výťažok z neho bol venovaný oravskej nemocnici. Spišskému biskupovi Ladislavovi Zábojskému, ktorý sa aktívne zasadzoval za zrovnoprávnenie všetkých národov v Uhorsku, vrátane Slovákov, venoval tiež svoju ďalšiu ódu Chwálospew na Výročnú Památku Naroďeňá, a na Biskupstwí Poswácaňá vysoceuroďenej, ctinajhodňejšéj Osvéťenosťi Pána Ladislava Zabojszkyho z Milosťi Bozkéj, Stolici Apoštolskéj Biskupa Bohomluv. Učiťela, a t. d. Otca najmilosťivejšého, Prevelebnému Kňezstvu, a Verícim tohož Biskupstva k Poťešeňú, a Cťi venovaný a vydaný skrz J. E. N. 21. Mája 1858. Báseň, rovnako ako predchádzajúca, vyšla tlačou v Levoči, a to necelých päť mesiacov pred jeho smrťou. Tá ho zastihla 17. októbra 1858 vo veku neodžitých 66 rokov v Spišskej Kapitule, kde sa zdržiaval posledných päť rokov svojho života. (mm-m) 

(1.11.1772 Pekelník – 6.8.1837)
(30.8.1834 Kacvín – 4.10.1927)

O

Narodil sa 15. júla 1863 v Jablonke. Ordinovaný bol 27. júna 1888, pričom jeho prvým pôsobiskom bolo kaplánske miesto v Nižnej Myšli. Následne pôsobil vo farnostiach v Košiciach-Poľove a Paňovciach. Po chorobe a kaplánovaní v abovsko-zemplínskej župe v obci Boldogkőváralja sa stal v roku 1909 správcom farnosti Pušovciach, kde pôsobil až do svojej smrti 3. mája 1924. (mm-m)
(Horná Zubrica )
Štefan Omiľák (Horná Zubrica)

P

(9.12.1886 Jablonka – 21.4.1959) Urodził się 9 grudnia 1886 w Jabłonce. Wyświęcony za księdza w 1910 roku. Był wikariuszem w Hruštíne, Veličnej, Lipnicy Wielkiej, Zubrzycy Górnej, Orawce, Zázrivej i Markušovcach. Proboszczował w Oravskiej Lesnej. W 1919 roku stał się sekretarzem kancelarii biskupa w Spišskej kapitule a cztery lata później kanonikiem gremialnym w Spišskej kapitule. Zajmował się twórczością literacką, systematycznie publikował w Svätej rodinie, Kráľovnej svätého Ruženca i w Kalendarzach św. Wojciecha. Zmarł 21 kwietnia 1959 r.
(1.12.1881 Tribš – 16.9.1915 Budapesť)
(Vyšné Lapše)
(16.5.1942 Nedeca – 15.7.1991 USA)

R

(10.10.1941 Čierna Hora – 5.3.2019 Bratislava)
(31.1.1867 Jurgov – 14.5.1931 Košice-Barca)

S

Narodil sa 11. decembra 1909 slovenským vysťahovalcom z Čiernej Hory v Chicago v USA. Po návrate rodiny do Čiernej Hory tu navštevoval ľudovú školu a následne gymnázium v Levoči a Ružomberku. V roku 1926 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave. Vysokoškolské štúdium absolvoval na viacerých západoeurópskych univerzitách – v holandskom Nijmegene, rakúskom Innsbrucku, či belgickom Louvaine, kde bol 24. augusta 1937 vysvätený za kňaza. Po návrate na Slovensko v roku 1938 pôsobil v trnavskej rezidencii ako minister domu, neskôr ako predstavený domu v Levoči i levočského malého seminára, pričom stál aj na čele Mariánskej kongregácie v Levoči. V roku 1946 bol vymenovaný za provinciála slovenskej viceprovincie jezuitov. Po roku 1948 sa stal terčom komunistických perzekúcií a ako rehoľník bol najskôr internovaný a následne aj zatknutý a odsúdený za velezradu vo vykonštruovanom procese. Po prepustení v roku 1960 ďalej v skrytosti viedol slovenských jezuitov, ktorých činnosť bola zakázaná, a to až do roku 1977. Zomrel 8. januára 1984 v Bratislave.

Narodil sa 16. júna 1875 v Kacvíne, kde získal základné vzdelanie. Po následných štúdiách v Levoči a Spišskej Kapitule bol 4. apríla 1899 vysvätený za kňaza. Viac ako rok pôsobil v Zázrivej a Veličnej, odkiaľ bol v auguste 1900 preložený do rodnej obce ako pomocník chorľavému Jánovi Ceperíkovi, pričom po jeho smrti sa stal nakrátko správcom farnosti. Z Kacvína pokračoval v duchovnej službe vo Veľkej Lesnej, Bobrove, Levoči a od roku 1906 až do konca svojich dní 26. apríla 1934 v Chrasti nad Hornádom, najskôr ako správca farnosti a následne ako farár, celých 28 rokov. (mm-m)

(1868 Horná Lipnica? - 19.1.1958 Báč) – kaznodzieja, redemptorysta. Urodził się 15 października 1868 roku w Lipnicy. W 1921 roku został pierwszym przełożonym klasztoru redemptorystów w Stropkowie. Pod jego kierownictwem został tenże były klasztor franciszkanów zrekonstruowany. Zmarł w 1958 roku.
Narodil sa 2. augusta 1815 v Podvlku. Vyššie vzdelanie nadobudol v Miškolci, Jágri a Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Kňazskú vysviacku prijal 2. augusta 1838. Pôsobil ako kaplán v Rabči a Ružomberku, správca farností v Spišskej Starej Vsi, Pucove, Rabčiciach, Hornej Zubrici, Rabči a farár v Krušetnici. Písal do Katolíckych novín básne i náboženské články v slovenskom jazyku. Žil veľmi skromne, svoj majetok 769 rýnskych florénov a 94 denárov ešte v roku 1866 poručil kostolom a chudobným ľuďom.

Narodil sa 23. decembera 1893 v Kacvíne, kde získal aj základné vzdelanie. Študoval na Spišskej kapitule a dirigovanie a spev na konzervatóriu v Prahe, hudobnú vedu a slavistiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. V roku 1916 sa vrátil na Spišskú kapitulu, kde pôsobil ako pedagóg na učiteľskom ústave. Po troch rokoch odišiel do Bratislavy, nakrátko na pedagogickú fakultu do Trnavy a späť do Bratislavy, kde pôsobil na Hudobnej a dramatickej akadémii a na Štátnom konzervatóriu, na ktorého poštátnení a premenovaní mal veľký podiel. Bol organizátorom, zakladateľom a prvým rektorom Vysokej školy múzických umení (1949-1950), neskôr prorektorom a vedúcim Katedry spevu a opernej reprodukcie. Prednášal dirigovanie zboru, dejiny hudobnej výchovy a hlasovú výchovu. Mal veľké zásluhy na založení Slovenskej filharmónie v roku 1949, pričom bol tiež zbormajstrom Spevokolu bratislavských učiteľov a neskôr Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Pôsobil aj ako riaditeľ Slovenskej filharmónie. Zaslúžil sa tiež o zrod a formovanie slovenskej hudobnej kritiky a je autorom viacerých diel z hudobnej metodiky či hudobnej psychológie. Patril k najvýznamnejším organizátorom hudobného školstva i verejného hudobného života na Slovensku. Zomrel 28. novembra 1975 v Bratislave, kde je aj pochovaný. V roku 2016 mu Spolok Slovákov v Poľsku odhalil pamätnú tabuľu v jeho rodnej obci Kacvín na miestnom Slovenskom dome.

Narodil sa 16. januára 1863 ako tretí syn v slovenskej roľníckej rodine Vojtecha Strončeka a Uršuli, rodenej Dulebovej v Nedeci v dome číslo 20. Strončekovci mali stredne veľké gazdovstvo, na ktorom ostal práve Valentín. V roku 1884 sa oženil s Nedečankou Katarínou Ferenčekovou, pričom svedkom mu bol miestny učiteľ Ján Strojný. Začiatkom 20. storočia zverili Valentínovi Strončekovi Nedečania funkciu kostolníka a následne si ho vybrali za aj za richtára obce. Valentín patril k miestnym národne uvedomelým Slovákom, čo sa prejavilo aj po skončení prvej svetovej vojny, keď sa jednoznačne postavil sa za to, aby Nedeca i Nedeca-Zámok ostali v Československu. V máji 1919 podpísal ako richtár, spoločne s ďalšími Nedečanmi, osvedčenie za zotrvanie oboch obcí v Československu a proti pripojeniu k Poľsku. Pre jeho neoblomný slovenský národný postoj spáchali na neho poľskí ozbrojenci v noci z 26. na 27. júna 1920 atentát. Výbušniny, ktoré mu hodili do domu ťažko zranili nielen jeho samotného, ale taktiež jeho synov Jána a Jozefa i dcéru Annu. Dňa 1. júla 1920 v nemocnici v Spišskej Sobote Valentín Stronček zraneniam spôsobeným výbuchom podľahol. Pochovaný je v Nedeci.

Š

(23.2.1902 Kacvín – 26.101975 Kacvín)
(Podvlk – 1831 Podvlk) – kanonik, wicearchidiakon oraz doradca przy Stolicy Apostolskiej. Rodak z Podwilka. Po krótkim okresie pracy na plebanii w Habovke i w Hnilci, gdzie był pierwszym administratorem nowej parafii, w latach 1811 – 1831 pracował jako ksiądz w rodzinnym Podwilku. Był honorowym kanonikiem, wicearchidiakonem oraz asesorem Stolicy Apostolskiej. Zmarł w 1831 roku. Został pochowany w sanktuarium kościoła w Podwilku.
(16. september 1930 Jurgov – 3. august 2009 Prešov)
(19.12.1946 Chyžné)
(21.1.1938 Kacvín – 22.11.2008 Nedeca)
(17. st. Jablonka) – zarządca Zamku Orawskiego. Rodak z Jabłonki. W latach 1671 – 1672 był zarządcą Zamku Orawskiego oraz zarządcą majątków orawskich. Podczas walk o zamek został uwięziony i oskarżony z rebelianctwa. Udało mu się jednak uwolnić i koło 1680 roku pracował na Orawie jako urzędnik ds. podatków. Jego rodzina przeniosła się z Jabłonki do Slanice, gdzie Matúš Šuvada ożenił się z Márią, siostra Antona Bernoláka.

T

Študoval v Padove a Benátkach, kde nadobudol najnovšie vedomosti v oblasti hutníctva. Nová metóda extrakcie striebra z medenej rudy pomocou olova mu priniesla obrovský zisk. V mene uhorského kráľa Mateja Korvína dozeral na práce v medených baniach na území dnešného stredného Slovenska. Vyťaženú rudu privážal do Krakova, odkiaľ ju distribuoval do celej Európy. V Krakove sa usadil začiatkom šesťdesiatych rokov 15. storočia, pričom v roku1465 sa stal krakovským mešťanom. V roku 1469 založil hutu medi a striebra v neďalejkej Mogile. V roku 1477 sa stal starostom Krakova, pričom následne až do svojej smrti v roku 1508 bol taktiež členom krakovskej mestkej rady. V roku 1494 spojil svoje podnikanie s Jakubom Fuggerom (oženil a vydal svoje deti za jeho) a difúziou majetkov týchto magnátskych rodov fakticky zmonopolizovali takmer celý priemysel spojený s ťažbou medi a jej obchodom v Európe. Koncom 15. storočia sa stal komorským grófom v Kremnici, kde vydával mince s vlastnou podobizňou. V roku 1505 bol povýšený na baróna de Bethlenfalva. Patril k najbohatším ľuďom vtedajšej strednej Európy a svoj majetok ďalej zveľadil. Obýval dom na krakovskom námestí na rohu dnešných ulíc Szczepanskej a Sławkowskej nazývaný „Pod Gruszką“, čo dnes pripomína pamätná tabuľa v slovenskom jazyku. Okrem toho vlastnil ďalšie domy na dnešnej Grodzkiej a Szewskej ulici i veľkostatok Prądnik. Financoval vybudovanie oltára Veita Stossa v Mariánskom kostole v Krakove, kde vybudoval aj rodovú kaplnku. Od roku 1491 finacoval tiež tlačiareň Szwajpolta Fiola. Ochorel počas výjazdu do jednej zo svojich baní a 10. októbra 1508 zomrel. Pochovaný bol v Levoči.
Syn krakovského starostu Jána Turza a jeho prvej ženy Uršuli Böhm. V roku 1478 sa zapísal na štúdium na Krakovskej univerzite, kde v roku 1484 získal titul bakalára a tri roky neskôr aj magistra. Po absolvovaní štúdia kanonického práva v Taliansku a získaní titulu doktora práv sa v 90-tych rokoch 15. storočia vrátil do Krakova, kde prednášal na Právnickej fakulte. V roku 1498 sa stal rektorom Krakovskej univerzity. Neskôr, od roku 1506 bol vratislavským biskupom, ktorý sa zapísal do dejín ako štedrý mecén umenia. Tamojšiu katedrálu dať pokryť medeným plechom.

V

(28.2.1821 Podvlk – 17.8.1898) – kanonik, wicearchidiakon a inspektor szkolny Górnej Orawy. Urodził się 28 lutego 1821 w Podwilku. Wyświęcony za księdza 28 kwietnia 1848. Wikariuszem był w Veličnej, Hrabušicach, Rabči oraz Bielom Potoku. W latach 1856 – 1897 pracował jako proboszcz w Orawce, jednocześnie od 1868 roku był wicearchidiakonem i inspektorem szkolnym Górnej Orawy. Pracował również jako dziekan w powiecie Trstená a w 1879 roku został mianowany honorowym kanonikiem. Zmarł 17 sierpnia 1898 r.
(14.6.1901 Pekelník – 10.5.1973 Martin) – słowacki ksiądz, pracownik oświatowy i kulturalny. Urodził się 14 czerwca 1901 w Piekielniku. Wyświęcony za księdza w 1926 roku. Pracował jako proboszcz we Vrútkach. Prowadził działalność kulturalną i oświatową. Zmarł 10 maja 1973 w Martine, gdzie się schronił na emeryturze.
(1723 Kacvín – 9.12.1793 Pruské)
(Podvlk - 26.4.1831 Podkoniciach)
(1828 Podvlk – 28.4.1884 Ružomberok) – słowacki ksiądz i opat. Urodził się w 1828 roku w Podwilku. Święcenia kapłańskie przyjął w 1855 roku a następnie był wikariuszem w Rużomberku, gdzie został proboszczem. Uhonorowany został też godnością opata. Zmarł 28 kwietnia 1884 w Rużomberku.

Narodil sa 3. apríla 1904 v Kacvíne. Jeho insitné výtvarné diela boli oslavou krás zamagurskej prírody, histórie a života jej obyvateľov. Okrem maľovania bol tiež vynikajúcim hudobníkom. Hral na husliach a trúbke, syn Ján na saxofóne i klarinete a syn František na base. Rodinná kapela mala na Spiši vybudované dobré meno a bola známa po celom okolí. Zapájal sa tiež do slovenského národného hnutia, pričom patril medzi zakladateľov Spoločnosti kultúrno-sociálnej Čechov a Slovákov v Poľsku. Zomrel 10. decembra 1988 v rodnej obci.

(24.11.1906 Jurgov – 22.3.1977)
(18.12.1861 Horná Lipnica – 16.4.1931) – kanonik, pralat papieski, wikariusz generalny oraz rektor Seminarium Spiskiego. Urodził się 18 grudnia 1861 w Lipnicy Małej. Teologię studiował w Spišskej Kapitule. Święcenia kapłańskie przyjął 30 czerwca 1884. Wikariuszem był w Slovenskej Vsi, Markušovciach i Námestowie. W 1893 roku przejął probostwo w wolnej parafii Zákamenné, gdzie przepracował 28 lat. Podczas jego proboszczowania została rozpoczęta i dokończona budowa nowego kościoła murowanego w podwójnym stylu neoromańskim, który istniej do dzisiaj. W późniejszym okresie był inspektorem szkolnym, doradcą przy Stolicy Apostolskiej, dziekanem środkowoorawskiego dziekanatu, honorowym kanonikiem oraz sędziom prosynodalnym. W kwietniu 1921 biskup Ján Vojtaššák mianował go za wikariusza generalnego oraz rektora Seminarium Spiskiego w Spišskiej Kapitule. Jozef Vojtíček nigdy nie zapomniał o swojej rodzinnej miejscowości Lipnicy Małej, w której ufundował kapliczkę ku czci św. Józefa a za swoje patrymonium nakazał wybudować nową plebanię. Zmarł 16 kwietnia 1931. Pochowany jest na cmentarzu w Zákamennom.
(25.4.1858 Veľká Lipnica - 29.1.1931) – słowacki ksiądz i literat. Urodził się 25 kwietnia 1858 w Lipnici Wielkiej. Święcenia kapłańskie przyjął w 1884 roku. Jego zasługą jest wyegzekwowanie od Sądu Najwyższego w Pradze wznowienie działalności liceum katolickiego w Kláštore pod Znievom. Był szczodrym mecenasem studentów. Zmarł 29 stycznia 1931r.
(6.8.1938 Vyšná Lipnica) – redaktor, pisarz, dyrektor Biblioteki Uniwersyteckiej w Bratysławie. Urodził się 6 sierpnia 1935 w Lipnici Małej. Po studiach na Uniwersytecie Komenskiego w Bratysławie pracował jako redaktor w dzienniku Gazeta Rolnicza (Roľnícke noviny) a później przyczynił się do powstania pierwszej biblioteki publicznej naukowej w Nitrze – Centralnej Biblioteki Rolniczej (Ustrednej pôdohospodárskej knižnice). W latach 1975 – 1989 pracował jako kierownik Gabinetu historii i promocji na Wyższej Szkole Pedagogicznej w Nitrze a po przewrocie został dyrektorem Biblioteki Uniwersyteckiej w Bratysławie, jednocześnie pod jego kierownictwem została zautomatyzowana jej praca. Wydał kilka prac naukowych i publikacji z zakresu informatyki tekstu oraz historii słowackiego szkolnictwa rolniczego. W tłumaczeniu angielskim wydał bullę Industriae Tuae (1992). Uczestniczył też w wydaniu dziesiątków innych publikacji książkowych i jest je autorem ponad czterystu artykułów z zakresu bibliotekoznawstwa oraz informatyki, historii i kultury słowackiej, zwłaszcza z życia i historii Nitry - Nitra starodawna i współczesna (Nitra starodávná a súčasná, 1988) czy Nitrzańskie piekło oraz inne teksty (Nitrianske inferno a iné texty, 2010).

Z

(1.10.1948 Dolná Zubrica) – archeolog, odkrywca największego w Europie skarb grzywien wielkomorawskich. Urodził się 1 października 1948 w Zubrzycy Dolnej. Jest absolwentem Liceum Ogólnokształcącego ze słowackim językiem nauczania w Jabłonce oraz studiów archeologii na Uniwersytecie Jagiellońskim w Krakowie. Jest długoletnim pracownikiem Muzeum Archeologicznego w Krakowie. W ramach swojej pracy badawczej znalazł największy w Europie skarb grzywien wielkomorawskich (4212 grzywien o wadze 3630 kg). Na terenie Krakowa prowadził badania ratownicze a przez pewien czas pracował jako miejski konserwator zabytków. W 2009 roku prezydent Rzeczpospolitej Polskiej mianował go członkiem Społecznego Komitetu Odnowy Zabytków Krakowa. Jest autorem kilku ekspozycji archeologicznych oraz wielu prac naukowych, które zostały opublikowane w kraju i za granicą.
(27.4.1881 Jablonka – 29.11.1943)– słowacki ksiądz. Urodził się 27 kwietnia 1881 w Jabłonce. Święcenia kapłańskie przyjął w 1906 roku. W latach 1937 – 1943 pracował jako ksiądz w Lazanoch, gdzie 29 listopada 1943 zmarł. Pochowany jest w Kľaku.
(21.5.1805 Varšava - ?)
(29.11.1886 Dolná Zubrica – 13.101963) – słowacki ksiądz. Urodził się 29 listopada 1886 w Zubrzycy Dolnej. Wyświęcony za księdza został w 1910 roku. Od 1945 roku pracował jako proboszcz w Medzibrode. Zmarł 13 października 1963. Pochowany jest w Moštenicy.

Ž

(10.1.1923 Fridman – 25.8.2001 Spišská Kapitula) Základné vzdelanie získal v rodnej obci a následne študoval gymnázium v Kežmarku a teológiu v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 9. júna 1946 a potom pôsobil ako kaplán v Tvrdošíne a Hruštíne. Ako hruštínsky kaplán bol v roku 1950 zaistený a obvinený z velezrady. Po dvoch mesiacoch bol síce prepustený na slobodu, ale do pastorácie sa dostal až v roku 1952, kedy sa stal kaplánom v Levoči a následne kaplánom v Poprade a zároveň správcom farnosti v Liptovskej Tepličke. V roku 1954 bol opätovne z politických dôvodov zaistený a Krajským súdom v Košiciach odsúdený na tri roky odňatia slobody a tri roky straty občianskych práv. Postupne bol väznený v Košiciach, Bratislave, Prahe-Pankáci a Valdiciach. V roku 1955 bol amnestovaný a prepustený na slobodu, no nemohol nastúpiť do pastorácie, a tak pracoval ako robotník, kurič a skladník v Košiciach. Do duchovnej správy sa vrátil až v roku 1960, keď sa stal správcom farnosti Vydrník a Čenčice. Následne pôsobil ako správca farnosti v Spišskej Starej Vsi, Poprade, Veľkej Lomnici a Sedliackej Dubovej. Popri pastoračnej činnosti pracoval tajne v komisii pre katechézu Spišskej diecézy a má svoj podiel na Spišskom katechizme pre základné školy. V roku 1990 sa stal farárom v Tvarožnej, no už v októbri 1992 odišiel kvôli podlomenému zdraviu do Charitného kňazského domu sv. Jána Boska v Spišskej Kapitule, kde 25. augusta 2001 poslednýkrát vydýchol. Pochovaný je na miestnom cintoríne.
(1827 Pekelník – ?)