Obec bola založená na majetkoch pánov Lomnice a jej existencia je písomne doložená v roku 1397, i keď podľa legiend existovala západne od dnešnej obce staršia osada, ktorá bola zničená počas veľkej povodne. Iná legenda sa týka jej názvu a hovorí, že bol odvodený od mena uhorského panovníka Bela. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že svoje pomenovanie, ktoré je slovanského pôvodu a označuje bielu farbu, získala od rieky Bialky.

Prívlastok „nová“ dostala preto, aby sa odlišovala od už existujúcej osady s rovnakým názvom, pravdepodobne Spišskej Belej. Od svojho založenia až do zrušenia poddanstva bola Nová Belá súčasťou tzv. nedeckého panstva, pričom zároveň bola aj pohraničnou obcou s Poľskom. Jej výhodná poloha na obchodnej ceste vedúcej z Uhorska do Poľska viedla k postupnému rozvoju, ktorý vrcholil v 17. a 18. storočí, keď obci v roku 1699 udelil cisár Leopold výsady na konanie až troch jarmokov. V polovici 18. storočia si tu miestni obyvatelia postavili murovaný rímskokatolícky kostol sv. Kataríny s typickým barokovým zastrešením veže. Výzdoba interiéru sa nesie v pompéznom rokokovom štýle. Z výzdoby určite zaujme honosný pozlátený hlavný oltár so súsošiami svätcov i klasicistická kazateľnica z roku 1831 s obrazom rozsievača v miestnom spišskom kroji. Vo vybavení sa nachádza aj vzácna monštrancia vyrobená známym levočským zlatníkom Jánom Szillassym.

Pri ceste smerom do Haliče, zvanej Furmanec, stojí ďalší maličký kostolík – kaplnka sv. Márie Magdalény z konca 18. storočia so skromným oltárom, malým dreveným chórom a spovednicou. Okrem toho sa v katastrálnom území obce nachádzajú ďalšie prícestné kaplnky typické pre Spiš, a to kaplnky sv. Jána, sv. Antona, sv. Márie Magdalény, sv. Valenta, sv. Trojice a sv. Jozefa. Zaujímavou je nepochybne taktiež originálna architektonická zástavba Novej Belej zoskupená do dvoch rovnobežných ulíc, ktoré sú od seba oddelené širokým pásom zeme tiahnucim sa takmer pozdĺž celej obce. Uprostred tohto pásu preteká potok ústiaci do rieky Bialky. Ulice sú tvorené domami, za ktorými sú dlhé úzke pozemky ukončené hospodárskymi budovami, tvoriacimi ulicu nazývanú Za stodolami. Život obyvateľov v minulosti približuje súkromné múzeum rodiny Grochovských, kde možno vidieť typický obytný dom s vybavením kuchyne a izby, ale taktiež vybavenie kováčskej dielne, ľudový kroj, staré roľnícke náradie, či náradie slúžiace na lov zveri a rýb.

Od svojho založenia až do roku 1918 bola Nová Belá súčasťou spišského regiónu v rámci mnohonárodnostného uhorského štátu, či už ako samostatného štátu alebo v rámci Habsburskej monarchie a Rakúsko-Uhorska. Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bola poňatá do slovenskej časti novovzniknutej Československej republiky, avšak v roku 1919 sa stala súčasťou tzv. plebiscitného územia, o osude ktorého malo rozhodnúť miestne obyvateľstvo. Plebiscit sa nakoniec neuskutočnil a v roku 1920 bola obec na základe rozhodnutia Veľvyslaneckej rady mierovej konferencie v belgickom mestečku Spa pripojená k Poľsku. Po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 bola inkorporovaná späť ku Slovensku a v roku 1945 opäť k Poľsku, kde leží dodnes. V povojnovom období sa Nová Belá stala niekoľkokrát obeťou lúpežných prepadov ozbrojenej skupiny pod vedením Józefa Kuraša „Ogňa“, ktorá v roku 1946 umučila a zavraždila štyroch miestnych obyvateľov, čo pripomína pamätná tabuľa umiestnená neďaleko kostola. V tom čase sa viacero slovenských rodín vysťahovalo do Československa.

Nová Belá je dnes národnostne zmiešanou obcou, kde okrem Poliakov a niekoľkých rómskych rodín, žije tiež početné obyvateľstvo slovenskej národnosti, ktoré je poväčšine združené v miestnej skupine Spolku Slovákov v Poľsku. Na nižšom stupni základnej školy sa vyučuje slovenský jazyk, ktorý je kultivovaný aj prostredníctvom mesačníka vydávaného slovenskou menšinou v Poľsku pod názvom Život. Pri Spolku pôsobí folklórny súbor Spiš udržiavajúci miestne spišské i slovenské tradície a taktiež miestna dychovka dekana Františka Móša. FS Spiš spoločne s miestnym dobrovoľným hasičským zborom každoročne v obci organizujú oslavu príchodu jari tzv. Ohrávanie májov. Okrem toho sa každoročne v lete koná tzv. farský piknik.

Pre milovníkov prírody je nepochybne najväčším zážitkom návšteva Prielomu Bialky medzi dvoma vápencovými skalami Oblazova [Obłazowa] (670 m n.m.) a Kramnica (688 m n.m.) s rozlohou 8,51 ha, ktorý bol vyhlásený za prírodnú rezerváciu. Nachádza sa tu unikátna flóra s viac ako stovkou druhov rastlín, medzi inými aj alpskými druhmi. Je tu tiež jedinečné archeologické nálezisko – jaskyňa v skale Oblazova, kde boli odkryté vzácne nálezy prepisujúce dejiny najstaršieho osídlenia tejto oblasti, okrem iných aj 30000 rokov starý bumerang z mamutieho kla, ktorý je vôbec najstarším bumerangom na svete! V lete je táto prírodná rezervácia vhodná na oddych na kamenistých plážach s možnosťou kúpania sa v rieke. Občasne skaly využívajú, v súlade s poriadkom rezervácie, taktiež horolezci. Na rieke Bialke možno s povolením v úseku od ústia potoka Jaworowy až po ústie do Čorštínskeho jazera [Jezioro Czorsztyńskie] loviť ryby. Cez obec vedie niekoľko značených peších a cyklistických trás i jedna vodná trasa s možnosťou splavenia rieky Bialky.

V centre Novej Belej sa nachádza Centrum slovenskej kultúry, kde sa uskutočňujú rôzne kultúrne podujatia ako napríklad oblátkové stretnutia, Dni slovenskej kultúry či Prehliadka krajanských dychoviek. V budove je k dispozícii internet, knižnica, veľká spoločenská sála i ubytovanie. Ubytovacie služby poskytujú tiež miestni súkromníci. Kultúrne podujatia sa uskutočňujú aj v novovybudovanom amfiteátri, športové zas na miestnom ihrisku. Z ďalších služieb sa v Novej Belej nachádzajú obchody s potravinami a rozličným tovarom, viaceré remeselné služby a zdravotné stredisko.