• Polski
  • Slovak
A A A

Sedemdesiat rokov v Poľsku...

 

Dňa 20. mája 2015 uplynie presne 70 rokov od času, keď podpredseda Slovenskej národnej rady Milan Polák, vykonávajúc rozhodnutie Československej vlády, prijaté v Košiciach 5. mája 1945, podpísal v Trstenej na Orave protokol  o odovzdaní území severného Spiša a hornej Oravy Poľsku. Tým bolo definitívne rozhodnuté o osude 27 320 obyvateľov, v drvivej väčšine slovenskej národnosti, ktorí sa mali opäť, po päťročnej prestávke, stať poľskými občanmi. Vyvolalo to nesúhlas početných skupín vtedajších slovenských aktivistov, najmä na Orave, ktorí na znak protestu zorganizovali v Jablonke veľkú demonštráciu proti pripojeniu k Poľsku. Zúčastnilo sa jej 3000  Oravcov. Bola to najväčšia proslovenská demonštrácia na územiach, ktoré mali pripadnúť Poľsku. Cestujúca do Trstenej poľská delegácia v zložení: okresný vicestarosta Jan Witek, predseda Okresného národného výboru v Novom Targu Leon Leja a poručík Jan Choma, musela dokonca Jablonku obísť. Pôsobiace na hornej Orave a Spiši miestne národné výbory sa vzopreli, závery poľsko-slovenskej dohody z Trstenej odmietli a začali legálnou formou, formou memoránd a podpisových akcií posielaných novým vládam Poľskej a Československej republiky, beznádejný zápas o zmenu rozhodnutia z Trstenej, o čom prípisom z 27. júna 1945 informovali okresného starostu v Novom Targu. Žiadali v ňom okrem iného ponechanie slovenského školstva a slovenských učiteľov, do času, až sa uskutočnia poľsko-slovenské rokovania. Žiaľ nestalo sa tak. Reakciou na túto žiadosť bolo vyslanie 80-členného oddielu polície, ktorý vkročil na Oravu 3. júla 1945. Keďže po vkročení do Podvlka poľská milícia nielen odzbrojila tamojšiu slovenskú domobranu, ale aj vyrabovala niekoľkých obyvateľov slovenskej národnosti a uniesla obľúbeného slovenského  kňaza, na Orave v dňoch 4.-5. júla 1945 vypuklo ozajstné ozbrojené povstanie, ktoré znemožnilo obsadenie a zavedenie poľskej štátnej správy. Miestne národné výbory na pripojených územiach začali urputný zápas o zmenu rozhodnutia z Trstenej. Ich úsilie sa však nestretlo s pochopením Československej vlády v Prahe, pre ktorú rozhodne dôležitejší význam mali strategické záujmy ČSR na Tešínsku. Poľskú správu zaviedli silou až regulárne jednotky poľskej armády, ktoré severný Spiš obsadili 

17. júla a hornú Oravu 14. augusta 1945. Žiadosť v tejto veci, adresovanú poľskému komunistickému prezidentovi Bolesławowi Bierutowi, napísal opakovane nielen novotargský starosta, ale aj kňaz infulat Ferdinand Machay. Po pripojení nastalo jedno z najťažších období v dejinách týchto území, poznačené dodatočne vyčíňaním bandy Ogňa, ktoré malo za následok viaceré obete na životoch a útek takmer 6500 obyvateľov slovenskej národnosti. Vyhnaní boli taktiež slovenskí učitelia a kňazi. Tí kňazi, ktorí odmietli opustiť svoje pôsobisko boli uväznení. Taký osud stretol kňaza Ignáca Lihosita, rodáka z Jablonky a farára v Kacvíne, Františka Kubalu, farára v Jurgove a kňaza Františka Móša, farára vo farnostiach Nová Belá a Krempachy. Nastal všeobecný útlak a proti domácemu autochtónnemu slovenskému obyvateľstvu sa okrem spomenutých poľských bánd svorne postavili nielen všetky zložky poľskej štátnej moci: armáda, polícia, štátna bezpečnosť, ale aj štátna administratíva, noví poľskí kňazi a učitelia. Roky 1945-47 sa preto veľmi hlboko zapísali v spoločenskej pamäti našich dedov a otcov ako najhoršie obdobie ich jestvovania v nových podmienkach.

Isté zmeny v postavení Slovákov na severnom Spiši a hornej Orave priniesla až Československo-poľská zmluva o priateľstve a vzájomnej pomoci z 10. marca 1947, ktorá zásadným spôsobom zmenila situáciu a vytvorila právny základ pre uplatnenie oprávnených národnostných menšinových práv na princípe vzájomnosti, toľko práv Poliakom v Československu, koľko Čechom a Slovákom v Poľsku. S realizáciou ustanovení predmetnej zmluvy nastali však problémy od samého začiatku. Napokon, za veľkej podpory československého konzula v Katoviciach dr. Mateja Andráša, sa od školského roku 1947/48 podarilo zriadiť slovenské školstvo a začiatkom roku 1949 boli registrované dva spolky: Spolok Slovákov na Spiši a Spolok Slovákov na Orave, ktoré však samé prijali pomenovanie Spolok Čechov a Slovákov na Spiši a Spolok Čechov a Slovákov na Orave. Najväčšou zásluhou týchto prvých krajanských organizácií bolo založenie Lýcea so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke v roku 1951 a starostlivosť o vyučovanie slovenského jazyka, čo nebolo vôbec jednoduché. Vďaka tomuto počinu boli položené základy výchovy slovenskej inteligencie.

Za 70 rokov nášho bytia v Poľsku sme následne prežili viaceré zmeny vo fungovaní našej krajanskej organizácie, ktorá v rámci meniacich sa spoločenských pomeroch menila svoju štruktúru a rozsah činnosti. K najväčším úspechom pred rokom 1989 patrí založenie vlastného mesačníka, časopisu Život v roku 1958, ktorý vychádza dodnes. Po zmene spoločenských pomerov, po roku 1989, sa nám podarilo zriadiť vlastné vydavateľstvo a tlačiareň v Krakove, postaviť Dom slovenskej kultúry v Kacvíne, Centrum slovenskej kultúry v Novej Belej, pekne obnoviť klubovne vo Vyšných Lapšoch a Podvlku, získať pozemok a stavebné povolenie na výstavbu Domu slovenskej kultúry v Jablonke, či udržiavať slovenskú reč a kultúru prostredníctvom rôznych súťaží a podujatí.

Uctime si preto pamiatku našich predkov, ktorí si pred sedemdesiatimi rokmi veľa vytrpeli a položili dokonca aj svoje životy za to, aby sme sa mohli učiť po slovensky, chodiť na slovenské omše, čítať slovenské slovo a vôbec za uznanie Slovákov za národnostnú menšinu. Nepremrhajme ich obete a spoločne rozvíjajme ďalej našu slovenskosť na Spiši a Orave. 

autor:   Ľudomír Molitoris

  
 
Dodaj link do:www.digg.comwww.del.icio.uswww.dodajdo.com